Najprv prišlo poníženie zo strany cudzích, potom sebaponižovanie a potupná rezignácia

Zavri oči a neveríš, čo uvidíš o rok a deň. Ak by niekto zavrel oči večer 21. augusta 1968 a otvoril ich 21. augusta 1969, potom by tomu, čo po celý deň videl, nechcel uveriť. Ledaže by si predtým čítal v novinách z roku 1948.

August 1968

Dňa 21. augusta 1968 boli ulice veľkých československých miest plné ľudí, ktorí protestovali proti vtrhnutiu cudzích vojsk do ich krajiny. Mierili na nich hlavne tankov, ktorých posádky si do ľudí občas aj zastrieľali, ale to nebolo to najtragickejšie. Za sebou títo ľudkovia mali svoju vládu, jedinú vládnucu stranu, nečinnú armádu, nezasahujúcu políciu (vtedy „verejnú bezpečnosť“), dezorientované a nečinné ľudové milície, ako aj vyčkávajúcu ŠtB. A mohli sa spoľahnúť aj na podporu verejnosti, teda „pracujúcich“. Však boli ich súčasťou.

August 1969

V deň 21. augusta 1969 ale ten, kto večer otvoril oči, ťažko uveril tomu, čo práve zažil. Ibaže by si predtým prečítal dobovú tlač v rozmedzí február 1948 až február 1949. „Najvyšší štátni a stranícki činitelia“ totiž už rok predtým (26. augusta 1968) svojich „ľudkov“ predali podpisom na stránkach tzv. moskovského protokolu výmenou za osobnú bezpečnosť, ponechanie si vysokých pozícií a kariérnych platov. Z 26 československých politikov tento kapitulačný dokument podpísalo 25 „rozumných a zodpovedných“ súdruhov (dámy vtedy při takých stoloch v sovietskom bloku ešte nesedávali).

Tábor pre Čechoslovákov, Rakúsko, 26. augusta 1968. Zdroj FOTO: wikipedia.org

Na uliciach sa zhromažďovali tí istí ľudia ako rok predtým, vyjadrovali nesúhlas s tým istým ako pred rokom, vyvolávali najčastejšie meno toho istého človeka, istého Dubčeka. Ale už za sebou nemali vládu, strana bola stále jedine vládnuca, ale nie úplne s nimi, Dubček sa správal akosi čudne. ŠtB už nevyčkávala, ale opäť zhromažďovala kompromitujúce materiály na každého zaujímavého. Demonštranti sa teraz nepozerali do hlavní tankov, ale do poctivých robotníckych tvárí členov ľudových milícií, ktoré opäť našli správnu orientáciu a mlátili ľudí na uliciach podobne ako príslušníci verejnej bezpečnosti. Zopár ich aj zabili. Armáda sa ich nezastala, ale, sediac na obrnených transportéroch, milicionárom a policajtom opticky sekundovala.

„Naši“ proti „našim“

Mnohí „reformní komunisti“ a bývalé idoly – muži Januára – pritom ešte pôsobili vo vrcholných štátnych a straníckych orgánoch (Svoboda, Dubček, Černík) a dali k brutálnemu zásahu proti demonštrantom svoj explicitný súhlas. Pohotovo podpísali hneď 22. augusta 1969 tzv. pendrekový zákon, inak opatrenie č. 99/1969, ktoré nová mocenská garnitúra používala proti všetkým formám verejných aktivít, ktoré boli považované za škodlivé. Naposledy ho aplikovala 17. novembra 1989 v Prahe, ešte deň predtým proti podobnému, hoci skromnejšiemu pochodu študentov v Bratislave, represívna moc nezasiahla.

To sa však stalo až po tom, keď najvyššiu obeť v snahe zabrániť celospoločenskej rezignácii priniesli traja mladí ľudia. 16. januára 1969 sa v Prahe upálil študent Jan Palach, 25. februára stredoškolský študent Jan Zajíc a 4. apríla robotník a delegát tzv. vysočanského zjazdu KSČ Evžen Plocek.

Fotografia bola odfotená z okna budovy bývalej česko-slovenskej ambasády v Štokholme 21. augusta 1974, protest proti sovietskej okupácii Česko-Slovenska. Zdroj FOTO: wikipedia.org

Ďalšie smutné obdobie sa nieslo v znamení vybavovania si účtov medzi komunistami, ktorí sa spravidla museli kajať za svoju nerozvážnosť počas Pražskej jari. A darilo sa im. Platilo nepísané heslo, že kto sa mýli so stranou, je neškodný, ale kto má pravdu proti strane, to je sviniar. Radosť ľuďom vyhnaným z ulíc a námestí robili azda len televízory, keďže hokejisti ČSSR občas sovietsku „zbornú“ porazili a niekedy sa s „Rusákmi“ aj súdružsky do krvi pobili.

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik

1 150