Odborník na bezpečnosť: Prečo Rusi taja skutočné straty vojakov? Presne tak sa chovali aj pri „oslobodzovaní“ Afganistanu

Ilustračná snímka. Zdroj FOTO: pixabay.com

Stane sa z obrazného výrazu „klame ako Rus“ ustálený výraz a porekadlo? Poznajú to aj na Slovensku z rôznych úsloví a povrávok, napríklad „klame ako cigáň“, skratkovite a slovesne vo výzve „necigáň!“, teda neklam. Rómovia v tom nebudú úplne nevinne, aj keď to vôbec neplatí pre všetkých. Aj Slováci radi klamú ako ľudia vôbec, kultúra po kultúre.

Klamstvo a dejiny

Klamstvo je potrebné odlišovať od diplomatickej vyhýbavosti alebo vojenskej lsti, kde je to pochopiteľné. Horšie to je však v popieraní alebo skresľovaní faktov, historických alebo súčasných. Keď prebiehala letecká vojna medzi Nemeckom a Veľkou Britániou v r. 1940, na ktorej si Nemecko vylámalo zuby, išlo o to, kto ovládne vzdušný priestor a zostrelí viac lietadiel. Britská propaganda „preháňala“ a uvádzala počet zostrelených lietadiel protivníka o 60 %. Tá nemecká o 200 %, takže Nemecko malo potom problémy vlastnému obyvateľstvu vysvetliť, že Briti nejakou vzdušnou obranou ešte vôbec disponujú. Mali predsa byť už bez letectva!

Rusko a Afganistan

Ruská propaganda sa dnes bije s tou ukrajinskou. Rusko zatiaľ pri útoku na Ukrajinu stratilo v „špeciálnej vojenskej operácii“ okolo 15 000 vojakov (ukrajinské údaje), Rusko nejaké straty síce už priznáva, ale drží ich na počte okolo 500. Je prekvapivé, že ruská strana takéto očividne podhodnotené údaje vôbec priznala.

Po invázii do Afganistanu v roku 1979, kam Sovieti prišli oslobodiť Afgancov, dlho nezahynul ani jeden sovietsky vojak, ako tvrdila pred svetom ruská propaganda. Tom som bol svedkom rôznych vystúpení ruských kvázi diplomatov na obrazovkách oboch vtedajších rakúskych televízií (ORF). Každý „klamal ako Rus“. Dnes už Rusko priznáva oveľa viac obetí ako vtedy. Po taktickom stiahnutí sa z Afganistanu o desať rokov neskôr nakoniec Moskva pripustila, že tam zahynulo zhruba 15 000 hrdinských sovietskych vojakov. Často sa z nich potom stali vojnou zocelení kriminálnici, ktorí terorizovali Moskvu a iné sovietske mestá. Nie veľmi sa odlišovali od amerických veteránov z vietnamskej vojny, ktorí si tiež prežili svoje, ibaže sa vrátili do iného systému, aký panoval v Sovietskom zväze.

Údajom o 15-tisícoch zabitých Sovietov málokto verí. Keďže ruské úrady postupne zakázali činnosť nevládnych, pornografických a neviem akých ešte organizácií ako Memorial, zmĺkol aj hlas mimovládky, v ktorej sa vyjadrovali matky vojakov, ktorí sa z Afganistanu nevrátili. Tých zabitých sovietskych vojakov bolo zrejme niekoľkonásobne viac. So ženami z tejto organizácie som v Rusku a na Ukrajine často hovoril. Ale tu nestojíte pri pamätníku amerických padlých z Vietnamu vo Washingtone D. C. , kde si môžete abecedne vyhľadať svojich príbuzných, ktorí tam stratili život. V Moskve také mramorované tabule nenájdete a asi na niečo podobné až tak skoro nenatrafíte. Ste v Rusku.

Iba raz som bol v jednom malom ukrajinskom – predtým maďarskom, potom československom, neskôr sovietskom – meste Mukačevo, dnes v Zakarpatsku. V centre mesta, ktoré vtedy malo asi toľko obyvateľov, koľko má dnes Nitra alebo Poprad aj so sídliskami (veľa z tých banderovcov, najmä detí, však už preventívne ušlo pred obávanou ruskou inváziou), sa týči pamätník s menami „Mukačevčanov“, ktorí v Afganistane zahynuli. Ako sa pamätám, je tam vyrytých sedemnásť mien chlapcov, spravidla neskúsených regrútov, ktorí zahynuli v nezmyselnej a útočnej vojne.

V Moskve, Charkove alebo v Donecku takéto tabule neuvidíte, majú tam ale zase sochy V. I. Lenina, moje obľúbené nočné verejné záchody. V Kyjeve už „majdanisti“ hore na Kresčatiku vodcu svetového proletariátu zlikvidovali, takže som si s úľavou musel počkať až do hotela (kedysi „gostiníca“, potom to premenovali na „hotel“), kde už bolo „dobre“ (predtým „charašo“). Na izbe mi ale chýbala „státua“ Lenina, takže mi to trvalo. Keby tam mali takého Marxa alebo Stalina, išlo by to rýchlejšie a hutnejšie. Dnes, vzhľadom na oficiálne ruské údaje o počte vojenských obetí na Ukrajine, dávam skôr za pravdu ruským „materám“, ktoré už nikdy neuzreli svoje deti odvedené do Afganistanu a neveria zakonzervovaným sovietskym údajom.

Autor je bezpečnostný analytik.