16 hodín pod paľbou dronov: "Pamätám si len mrak rozprášenej krvi a ako ma odhodila tlaková vlna," vraví John, ktorý bojuje na Ukrajine

Tento príbeh je pravdivý a prináša neprikrášlený prepis rozhovoru s veliteľom jednej z medzinárodných jednotiek Ozbrojených síl Ukrajiny. Niektoré detaily boli z bezpečnostných dôvodov vyňaté a mená pozmenené. Obsahuje vojenský (čierny) humor aj slovník hodný vojaka v nasadení života. Rozhovor pre 24dnes.sk priniesol fotograf a reportér Andrej Gmitro.

Asi týždeň po zničení priehrady Nova Kachovka som mal to šťastie naraziť na anglicky hovoriaceho džentlmena. Deň po tom, čo sme sa spoznali, vstúpil do Medzinárodnej légie Ukrajiny. Aby bola jeho totožnosť uchránená, volajme ho prezývkou “John”. Je to elitný vojak pochádzajúci z Čile, ktorého v minulosti po zranení opatrovala jedna Ukrajinka. Vraj mu to zachránilo život. Neviem, či to myslel doslovne alebo metaforicky…

Na začiatku invázie sa John zlostil, že sa Ukrajine nepomáha tak, ako by si to predstavoval. Vadilo mu, ako sa svet a nadnárodné organizácie prizerajú, vzal svoj batoh, tréning a predošlé skúsenosti a rozhodol sa začať od seba. Ako prejav vďaky a úcty išiel brániť krajinu.

Cestou do Kyjeva (november 2023) som sa dozvedel, že John bol ranený počas plnenia bojovej úlohy. Samozrejme, využil som príležitosť a musel som ho ísť navštíviť. Z Kyjeva som odchádzal hodinu pred polnocou. Dokopy to bolo nejakých 600 kilometrov vlakmi, príchod mám okolo desiatej ráno. Chcel by som pochváliť služby ukrajinských železníc, v kupé bolo ticho, teplo a čisto. Vlak prišiel na čas.

Z cesty vlakom za Johnom. FOTO: osobný archív Andrej Gmitro

Rád ťa vidím na nohách, John!

Pred návštevou som nevyzvedal, je to citlivá téma. Netušil som, či môže chodiť, bál som sa na to opýtať po telefóne. “Mohol som chodiť hneď po zranení, našťastie to schytal len lakeť, brucho a bedro. Robil som si z chalanov celú dobu srandu,” hovorí a smeje sa. “To znie ako ty,” smejem sa s ním.

Vybral som z batohu techniku, ktorú mi darovali členovia istej facebookovej skupiny (ešte raz veľká vďaka). Bol to starší laptop a telefón – na fronte sa stále niečo rozbije alebo stratí. Doniesol som mu aj nejaké ovocie, džús, pečivo ku čaju a sušené mäso.

Johnov príbeh z poslednej bojovej akcie

“Už dlhšie nám špatí tím jeden konkrétny človek… Je to Američan, Majk (meno bolo zmenené, poz. red.),” vraví John. “Chápeš, ten z*rd napísal sám o sebe stránku na Wikipédii! Počul si niekedy o niečom takom?!“ dodá a zamyslí sa. „Snažil som sa mu dohovoriť, že by mal tráviť viac času v posilke, budeme prenášať ťažký náklad. No on ma uisťoval, že to dá, že má prax. Plán nebol zložitý – okolo siedmej až deviatej večer príchod na pozíciu, čo nám dá celú noc na distribúciu munície a organizáciu stretnutí. Môj ruksak mal niečo cez 60 kíl,” opisuje John a mňa zaráža, že je to viac ako polovica jeho váhy. “Na to nás trénovali,” odpovedá John a dodá: “Na takéto misie neberieme celý tím. Bolo so mnou len zopár chlapov… a Majk. Všetky informácie sme dostali až na mieste. Podpora niekoľkých jednotiek. Kým sme prišli k lesu, boli tri hodiny ráno. Tím prieskumníkov, ktorý sme nasledovali, išiel rýchlejšie ako my. Dali nám vedieť, že môžeme nechať jeden batoh pozadu, lebo munícia bude využitá až na druhý deň, dovtedy sa po neho niekto vráti.”

John je elitný vojak pochádzajúci z Čile, ktorého v minulosti po zranení opatrovala jedna Ukrajinka. FOTO: osobný archív Andrej Gmitro

V tichosti ho počúvam a snažím sa vyobraziť si bojové prostredie. “Čo sme však netušili, bolo to, že to začul Majk a nechal svoj batoh pozadu, bez vedomia veliteľa – lebo mu bol ťažký. A nie ten s muníciou, jeho osobné veci a výzbroj,“ rozpráva John, podľa ktorého malo slnko vyjsť za necelú hodinu a s ním sa budia aj “vtáky” (nepriateľské drony). Majk sa chcel vrátiť po svoj ruksak. Vedenie prieskumnej skupiny plánovalo kadiaľ a ako sa k nemu dostať. Pár Ukrajincov sa dokonca ponúklo, že pôjdu s ním, no John nemal v úmysle riskovať ich životy kvôli ruksaku.
“Chcem či nie, je súčasť tímu, ktorého veliteľom som sa stal nedávno, nemali sme čas na zmeny personálu… Kde som skončil? Ah, jasné. Jeho zasraný ruksak. Chcel poň ísť aj napriek tomu, že som mu to zakázal, bola to samovražedná misia, skoro svitá. Neuposlúchol rozkaz a išiel aj tak,” vraví John a dodáva: “Musel som ísť s ním, povinnosťou veliteľa je dostať svoj tím do bezpečia, aj keď niekto neposlúcha. Rusáci nás začali kropiť chémiou, zrejme chlórom alebo chlópikrínom. Môže ti to zničiť pľúca, museli sme si nasadiť masky. Samozrejme, Mike nechal tú svoju v ruksaku. Nikomu to veľmi nevadilo. Pred nami sme mali minimálne 2 km behu, 30 minút šera a nepriateľ už začal ranné ostreľovanie. Nebolo ani minúty bez artilérie, padali kazetové bomby… Bolo to veľmi intenzívne a aj celkom vtipné.”

“Čo ti na tom príipadá vtipné?” pýtam sa Johna.

“Asi to, že nás nič z toho netrafilo!” Smejeme sa, na vojenský humor si treba zvyknúť. “Tak sme sa teda vybrali, držali sme rozostup, bolo nás asi dvanásť, viac, ako by som chcel. Museli sme robiť prestávky, Majk to nedával. Môj orientačný bod bol jeden padlý Ukrajinec, vyzeral pokojne, akoby spal. Po ceste sme ešte zobrali jeden EcoFlow, pár zásobníkov. Majkov batoh bol o pol kilometra až kilometer ďalej, ako nám tvrdil. Poslal som ho samého, nech si dá šprint.

Svitá. Sme v prdeli.

Nemohli sme ísť po hlavnej ceste, držali sme sa pri stromoch, za chvíľu začnú lietať drony. Keď ťa uvidia, šance nie sú najlepšie – dostane ťa buď FPV dron (samovrah) alebo artiléria. Pozície nepriateľa boli vzdialené približne 200 až 300 metrov,” vraví John a mne napadá otázka, či museli ísť do priameho boja. “Nemuseli, na to tam boli iné jednotky, my sme sa stiahli a pokúšali sa nakopnúť Starlink kvôli komunikácii.”

Ukrajinská artiléria. Zdroj FOTO: dnesnaukrajine.cz

Situácia je nebezpečná, preto sa pýtam, že keď uvidia dron na dostrel, či sa ho snažia zostreliť? “Ak sú to samovražedné drony, áno. Ak to je dron spotter (prieskumník), nemusí ťa vidieť. No ak začneš páliť, uvidí ťa naisto. Lietajú dosť vysoko, ale je ich počuť.”

John zapíja lieky a začína opisovať začiatok boja. “Priletela prvá vlna dronov s granátmi. Párkrát niečo padlo, ale bunkre a zákopy to znesú za nás. Museli sme bežať. Počuli sme jedného a potom ďalšieho spottera. Pár sekúnd po nich prišla artiléria. Takticky sme sa rozostúpili a skryli za stromy. Majk sa chcel skryť za strom, kde už niekto bol, počul som z diaľky nadávky na jeho osobu. Navôkol začali padať stromy. Všetko, čo nás minulo, schytal les. Počas tohto všetkého som musel mikro-manažovať Majkove „s*ačky“. Vliekol sa ako zombie a nevládal niesť ani svoj osobný batoh. Keďže spomaľoval celú jednotku, nemohli sme bežať. Rozhodol som sa zaujať tú najrizikovejšiu pozíciu a kryl som náš zadný voj. Zobral som Majkov ruksak na seba, aby sme sa mohli hýbať trochu rýchlejšie a povedal som: “Prisahám Bohu, keď to prežijeme, presťahujem ťa do posilky!” vraví John s tým, že dali Majkovi aspoň balík vody so šistimi fľašami, aby niesol aspoň niečo.

„Mimochodom, jeho ruksak bol bielej farby. Ktorý „debil“ si vezme do boja biely ruksak, ak ešte nie je sneh?!” pozastavuje sa nad situáciou John a doáva, že zrazu začuli paľbu z automatických pušiek, ako keby sa k nim približovala nepriateľská pechota. „Chcel som sa ich nejako striasť, technicky sa tomu hovorí “Breaking contact” (ustúpiť z vizuálneho a palebného kontaktu s protivníkom). Mohol som nechať Majka skapať a nikto by sa nesťažoval, no považujem sa za dobrého človeka. Bol som posledný z jednotky, v diaľke som videl záblesky z paľby, naokolo padali tie prekliate mínometné a delostrelecké granáty. Veľmi blízko niečo buchlo, asi sedem metrov odo mňa. Skryl som sa za strom, ale celého ma nezakryl. Šrapnel z výbuchu mi preletel rukou ako papierom,” neprestáva rozprávať a vyhrnie si rukáv, aby ukázal dve rany veľkosti hrášku približne 6 cm od seba.

“Som ranený, zakričal som. Necítil som bolesť, aj keď moju ľavú ruku zaliala krv,“ vysvetľuje John, ktorý sa v prvom momente uistil, či sú ostatní v poriadku. Kým k nemu pribehol tím, už mal na ruke turniket a pokračoval v streľbe. „Utekali sme k dopredu dohodnutému bodu stretnutia. Ďalšia strela spadla ku kolegovi, doslova 3 metre od neho. Udržiaval so mnou očný kontakt, bez slov som vedel, že sa mu nič vážne nestalo. Všetok šrapnel zožral jeho ruksak plný munície. Obzrel som sa, Majk stále behal ako priposratý. Nič mu nebolo, ale hýbal sa ako mŕtvola,“ dodáva s tým, že sa mu podarilo stratiť aj balík vody, ktorý mal niesť.

Ďalej sa hýbali pomalšie. “Boli sme asi 800 metrov od cieľa, v periférnom videní som na stotinu sekundy zbadal ako niečo padá z dronu – približne dva metre odo mňa. Lakťom som si zakryl krk a hodil som sa do priestoru. Pamätám si len mrak rozprášenej krvi a ako ma odhodila tlaková vlna. Cítil som teplo v ruke, siahol som na zbraň, no ruka ma neposlúchala. Kolega s plným ruksakom munície ma intuitívne začal ťahať. Preveril som cit v prstoch na nohách, kolenách a bedrách, prekoprcol som sa a pokračovali sme v behu,“ vraví John. Jeden vojak ho chcel podoprieť, ale dvaja by boli ľahkým cieľom, preto odmietol a vyzval ho, aby bežal.

„Prebehli sme 800 metrov a rýchlo sme prehodnocovali straty:

– Kolega s batohom je celý?

– Áno!

Dobre. Odľahlo mi.

– Je Majk živý?

– Áno!

“Mother*ucker!” No aspoň sme nestratili pušku, ktorú niesol.

Moji nadriadení mali o nás obavy, medzičasom sa však snažili nájsť tú najbezpečnejšiu trasu na evakuáciu, aby sme nemuseli ísť ďaleko na nohách. Pozrel som sa na seba – rozbitá ruka, objekty (šrapnel) v bruchu, objekty v boku, možno aj v nohách a rebrách. V bode stretnutia sme museli ešte niečo preskladniť, no tie isté drony, čo nás zazreli predtým, nás najskôr uvideli aj teraz. Znova to začalo – artiléria, mínomety, bomby. Ešte raz som si prezrel ruku, dali sme na ňu druhý turniket a zavolali sme medika. Pochyboval som, že vôbec dorazí, „solili“ nás zo všetkého, čo mali,“ hovorí. Medik však prišiel rýchlo, výbuchy ani neregistroval.

„Nedá mi nepoznamenať, že samotní Ukrajinci nám robili solídne krytie. Poslúchali moje rozkazy a aj pod priamou paľbou sa snažili pomôcť. Medik k nám nosil horúci čaj aj počas paľby, aby sa zranení nepodchladili. Skvelý „týpek.” Prezrel mi telo, našiel pár zranení na chrbte a v okolí pásu. Dostal sa k lakťu a vraví mi: “Človeče, chýba ti pol lakťa!” Nie je lekár, tak som to nebral veľmi vážne,” dopĺňa John so smiechom a dodáva, že mu nebolo vidno kosť, lebo sa posunula, a keďže mohol hýbať prstami, vedel, že nervy nie sú zasiahnuté a nebude to až také zlé.

„Medzičasom na nás začali posielať vlny FPV dronov. Kolega kryl jednu stranu a ja druhú. Nemohol som veľmi hýbať ľavačkou, tak som si ľahol na bok, podoprel automat telom, čiže som stále mohol kryť tím. Kým sme čakali na evakuáciu, dorazil zvyšok mojej jednotky a dali to „rusákom vyžrať“. Aby ochránili nás ostatných, presunuli sa na najnebezpečnejší bod nepriateľských pozícií. Držali ich pod tlakom viac ako deň – dlhé hodiny neustáleho kontaktu,” vraví a dodáva, že trafili asi desiatky bojovníkov nepriateľského vojska. Od prvého kontaktu s dronmi preslo približne 16 hodín. Evakuovali ich večer okolo deviatej.

“Ak by to bolo nutné, dal by som si obväz, výplň do rany, poprípade nejaké antibiotiká, mohol by som v takom stave bojovať aj dva dni,” dodáva s tým, že nestratil veľa krvi. “V podstate mi prvé zranenie zachránilo život. Turniket už bol na mieste, keď mi odpálilo lakeť… A toho z*rda Majka som odvtedy nevidel. Dostal padáka.”

Napriek tomu, že má John previazanú ruku a v tele kúsky šrapnelu, odprevadil ma až k vrátnici. Cestou sme sa šmýkali po zľadovatenom chodníku ako malé deti. Niekedy práve takéto maličkosti sú tým, čo dokáže priniesť radosť a nádej aj v týchto ťažkých a nejasných časoch.

Chcete pomôcť?

Ak by ste chceli pomôcť finančne alebo materiálne (drony, telefóny, tablety, laptopy, powerbanky, vysielačky, termo oblečenie, atď.), reportéra môžete kontaktovať prostredníctvom redakcie na: foreign@24dnes.sk

Johna podporuje iniciatíva Atlas Global Aid ( www.atlasglobalaid.org ), ktorí mu zabezpečili prevoz a operáciu v Nemecku. Podporiť ich môžete cez Paypal na ich webe alebo cez odkaz: https://www.buymeacoffee.com/atlasglobalaid (v poznámke nechajte prezývku “Johny”).

717