Veľký zázrak v malej Venezuele. Ľavičiarski "komíci" vyhrali voľby. Za bývalým Československom ale stále zaostávajú

V parlamentných voľbách koncom mája vo Venezuele, ktorá pre Slovákov nepatrí k takým obľúbeným turistickým destináciám ako Dominikánska republika alebo lacná Kuba, vyhlásili za jednoznačného víťaza Socialistickú stranu momentálne úradujúceho prezidenta Nicolása Madura. Údajne podľa úradov získala 83 percent hlasov. Za bývalými komunistickými štátmi, ku ktorým patrila aj Československá socialistická republika, však Venezuela stále zúfalo zaostáva. To v takom Albánsku dostávali komunisti rovnú stovku percent aklamáciou. Čo teda vo Venezuele zaškrípalo? Žeby ľudová demokracia?

Stále to škrípe kvôli tej blbej demokracii

Venezuelská opozícia tieto voľby vo veľkom úplne bojkotovala a medzinárodní pozorovatelia nad nimi úplne mávli rukou ako nad fraškou a aká-taká zúčastnená opozícia získala (agentúra Reuters) 5 percent hlasov. Marxistický a autoritatívny prezident Maduro však v hlavnom meste Caracase voľby oslavoval pred masami „pracujúcich“ ako „veľké víťazstvo ľudu Venezuely“. A prečo nie. Veď dvadsaťtri z dvadsiatich štyroch zvolených guvernérov tejto krajiny patrí k vládnemu táboru. A toho dvadsiateho štvrtého netreba brať vážne, to bola zmanipulovaná voľba, aby hlasovanie ľudu vyzeralo aspoň trochu vierohodne.

Úrady však museli konštatovať, že k volebným urnám prišlo len niečo cez 42 percent oprávnených voličov, takže na rozdiel od bývalej ČSSR si Venezuelčania zachovali hrdosť. Majú autoritatívnu vládu, ale ešte nie totalitu, inak by išli československou alebo dokonca albánskou cestou. Aj nad 101 percent a azda aj na tisíc. Inak stále ešte nezávislý venezuelský inštitút pre výskum verejnej mienky Delfus Instituto (údaje zo španielskeho denníka El País) udáva, že sa k voľbám unúvalo iba 16 % voličov.

Ibaže medzitým už z Venezuely pred latinskoamerickou verziou marxizmu ušli milióny ľudí do okolitých krajín a po májových voľbách emigrácia skôr zosilnie. Bude to zrejme vyzerať ako na Slovensku. Odchádzať budú mladí, mladší a schopnejší. Niečo ako v bývalej NDR, kým im nepostavili Berlínsky múr. Určite zostanú dôchodcovia, tých „vonku“ nikto živiť nebude, ak tam nemajú príbuzných, ktorí sa o nich postarajú. V exilovej bilancii Venezuela začína už prekonávať komunistickú Kubu.

Krátky štatistický exkurz do histórie Venezuely

Pri jednej zo svojich námorných výprav do Ameriky (vtedy ešte nemali lietadlá) ju pre Európanov na samom konci 15. storočia objavil Krištof Kolumbus a ako rodák z Janova ho upútali indiánske domy na koloch, čo mu pripomenulo susedné Benátky (Venezia). I nazval túto krajinu, ako služobník španielskej koruny, zdrobneninou „malé Benátky – Venezuela.

K nezávislosti od španielskeho kolonializmu jej dopomohol legendárny Simón Bolívar (El Libertador – Osloboditeľ), ktorého si neskôr socialistickí „náci-komis“ privlastnili ako maskota a Venezuela sa v ére rozkvitajúcej demokracie stala arénou politického zápasu medzi liberálmi a konzervatívcami. Vojenské diktatúry sa striedali s revolucionármi, tyranmi a údajne civilnými vládami. Krajina má za sebou epochu marxoidného a Kube nakloneného socialistického prezidenta Hugo Chávesa, ktorého vystriedal v roku 2013 súčasný šéf exekutívy prezident Maduro, zúrivý revolucionár a bojovník proti Amerike, samozrejme „antikapitalista“. Inak je to krajina asi 10-krát väčšia ako Slovensko a obyvateľstvo je oproti Slovensku asi šesťnásobne početnejšie. Prevládajú „mestici“, kreolov (potomkov Európanov) je asi 10 %. Socialistický režim doviedol krajinu do hospodárskeho krachu (Venezuela vyhlásila dokonca „stav ekonomickej núdze“), prudko narástla zločinnosť a Venezuela sa orientovala na ropný, zoštátnený priemysel, ktorý ju zruinoval, pretože poľnohospodárstvo skolabovalo a tento skorumpovaný štát je absolútne závislý od dovozu potravín zo zahraničia. Jeden známy venezuelský politik a diplomat označil ropu za „diablov exkrement“. Ale to už radšej vyhlásil až z exilu v Španielsku.

Autor je bezpečnostný expert.

195