V USA nevyhral ani tak Trump ako osobnosť, ale trumpizmus ako idea. Na sile získal radikálny konzervativizmus

Odhaduje sa (zdroj DPA), že v krajinách EÚ, t. j. v Európe, si okolo 70 % občanov a ešte viac vedúcich politikov neželalo zvolenie Donalda Trumpa. Ani ho nikto neočakával.

Médiá a agentúry pre výskum verejnej mienky masírovali verejnosť tvrdeniami, že výsledky budú veľmi tesné, možno najtesnejšie v histórii prezidentských volieb v USA. Svoje rozumy čerpali z amerických médií a amerických agentúr, ktoré na Trumpa stačili nakydať hory hnoja. Vytiahli jeho sexuálne aféry, oživili legendu sexuálneho predátora, zdôrazňovali odsúdenie za daňový podvod, nevypočítateľnosť a nakoniec aj jeho vysoký vek. Asi najťažším kalibrom bolo tvrdenie, že Trump je fašista!

Samotná Trumpova protikandidátka K. Harrisová to v poslednom sólovom televíznom vystúpení síce nepovedala priamo, ale ako prvá na účelovú a podlízavú otázku moderátora, či sa domnieva, že Trump je fašista, pritakala „yes“. Bežný Američan má zažité, že fašizmus, nacizmus a komunizmus sú alebo boli veľkým svetovým zlom. Nazvať Trumpa fašistom bolo jednoduchšie, ako nazvať ho komunistom, to by sa pri jednoznačne pravicovom politikovi minulo účinkom podobne, ako nazvať ho nacistom, t. j. v podstate ľavičiarom a socialistom na americký národný spôsob. Ale ako vidno, obvinenie z „fašizmu“ nakoniec na bežného voliča nezabralo. Už preto nie, že ideológia fašizmu – na rozdiel od nacizmu a prosovietskeho alebo pročínskeho komunizmu – v USA nijakú výraznú podporu nikdy nemala, nikdy ju neohrozovala a pre Američanov je to iba hmlistý a nekonkrétny pojem niečoho zlého.

Vzbura voliča proti ľavičiarstvu

V porovnaní s odhadmi a prieskumami Trump voľby neprehral tesne ani nevyhral tesne, vyhral ich priam kolosálne. Vyhral nielen počtom voliteľov, ale dokonca aj v počte odovzdaných hlasov. Republikánska strana v porovnaní s voľbami v roku 2020 dosiahla značné zisky aj v takmer všetkých štátoch, ktoré tradične volia demokratov. Napriek tomu, že v nich nezvíťazila. Najväčším prekvapením bolo hlasovanie hispáncov, najväčšej etnickej menšiny v USA, u ktorých sa automaticky predpokladala drvivá podpora demokratov. To isté sa týka aj príslušníkov „generácie X“ a nemalej časti afroamerickej populácie. Republikánov volili mladšie ročníky, ľudia „65+“ dali v štatisticky absolútnej väčšine prednosť Harrisovej. Trump, hoci by ho pred viacerými rokmi označovali za „zlého kapitalistu“, si získal dokonca „robotnícku triedu“ a tzv. nižšiu strednú vrstvu. A – opäť v rozpore so stereotypným myslením o USA – mal na volebnú kampaň menej finančných prostriedkov ako demokrati.

Ku cti demokratov a porazenej K. Harrisovej nech slúži fakt, že výsledky volieb nespochybnili (už preto, že pomer víťazov a porazených bol taký jednoznačný) a potvrdili tým, že v manipuláciu volieb v tejto krajine neveria. Hlavnou témou týchto volieb nebola, samozrejme, zahraničná politika, ale ekonomika a imigrácia. A to boli dva hlavné tromfy v rukách Trumpa. Všeobecným argumentom pre vysvetlenie, prečo vyhrali republikáni, bol protest a vzdor proti všetkým tým progresivistickým a „wokeovským“ trendom, ktoré už desaťročia vychádzajú z amerických univerzít a ktoré ovládli diskusie a názory propagované v médiách.

Trump ako predstaviteľ rebélie

Keď to ešte raz zhrnieme podľa výsledkov povolebných prieskumov, Trump získal bezprecedentnú podporu všeobecnej americkej voličskej základne krížom-krážom cez celú krajinu. Narušil nespornú hegemóniu demokratov v takých ich baštách, ktorými boli latinskoamerickí, afroamerickí a židovskí voliči, aj keď väčšina z týchto skupín hlasovala pre demokratov. „Doprava“ sa výrazne posunuli aj mladí ľudia. A demokratom (Harrisovej) sa darilo lepšie medzi bohatými Američanmi než medzi tými chudobnejšími. Trump niečo málo stratil u vysokoškolsky vzdelaných „belochov“ a „belošiek“, čo opäť rozbíja jeden mýtus o demokratoch ako strane etnických menšín a o republikánoch ako strane rasistických a bohatých „whites“.

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik

880