Schizofrénia nie je choroba, sú to spomienky na našu nevinnú zdravú dušu. Ak ju vnímame ako chorobu, sami sme chorí

Schizofréniu (rozdielne videnie reality a predstáv) považujeme za zdravotnú poruchu. Lekári na to majú diagnózu (paranoidná a iné druhy) a niekedy sa vzácne ani nemýlia. V čom sa však mýlime všetci my, okoloidúci, je hodnotenie schizofrenikov. Sú to predsa cvoci, vymýšľajú si a nás, normálnych ľudí, svojimi bludmi vykoľajujú z normálnych stereotypov normálneho myslenia.

Kedysi schizofrenikov nechápali a striekali na nich v nemocničných zariadeniach z hadíc ľadovú vodu, aby prestali trepať tie svoje nezmysly a začali hovoriť „ako my“. To znamená nevymýšľať si a neklamať. Dnes im dávajú elektrošoky po rýchlej a zrelej úvahe, že potom prídu k rozumu a prestanú tárať sprostosti. Ale nie je nič hlúpejšie ako takéto šoky. Pacient/ka si možno prestane vymýšľať „koniny“, ale vygumujete mu/jej fenomenálnu schopnosť vnímať svet tak, ako ho vidíme my „normálni“ a psychicky údajne zdravotne bezúhonní.

Jonathan Swift ako dar svetovej literatúre

Keď hovoríme o Jonathanovi Swiftovi (1667 – 1745), ktorého možno vyhrabete z knižnice (u mňa vydanie z roku 1958, nakladateľstvo krásnej literatúry a umenia, Praha, 445 strán), narazíte určite na Gulliverove cesty (Cesty k rôznym ďalekým národom sveta). Zaiste zostanete zhrození Swiftovým protagonistom – istým Lemuelom Gulliverom, námorníkom na kadejakých lodiach, ktorý sa na pár rokov dostal do úplne iného sveta, ktorý preňho dovtedy predstavovali britské ostrovy. Gulliver bol jasný schizofrenik a chcel vidieť svet, „načrieť“ do studne poznania. Keď sa po rokoch (asi osem) vrátil do Británie a začal rozprávať o svojich zážitkoch, zavreli ho (nebol žiadna nula, ale predtým vážený lekár), no hádajte prečo? Je to blázon, vymýšľa si, treba ho do smrti zavrieť (vtedy ešte nepoznali čaro elektrošokov). Nobelovu cenu za literatúru, samozrejme, nedostal. Ani nemohol, vtedy sa ešte neudeľovala. Ani za výmysly. Swift sa však zapísal do pokladnice svetovej literatúry a stal sa novovekým ochrancom ľudí, ktorých diagnostikujú ako „schizofrenikov“. Ľudia plní farieb, ideí, nápadov a áno (z nášho pohľadu) úplných idiotizmov.

Cesta schizofrenika Gullivera a dnešné vojny, boj dobrých a zlých

Boj dobra a zla je starý ako Matuzalem. Dnes máme odhadom na svete dobrú stovku aj viac ozbrojených konfliktov. Tie na Ukrajine a na Strednom východe iba nateraz vytŕčajú ako tie najdôležitejšie. Swiftov schizofrenik Gulliver sa však pred súdmi obhajuje (pre nás neakceptovateľným tvrdením), že si nič nevymyslel, že „tak to bolo“ a maľuje svet, aký je, respektíve by mal alebo nemal byť. Ono až taký rozdiel medzi 18. a 21. storočím vôbec nevidíme. Podobne ako neexistuje rozdiel medzi medziľudskými vzťahmi v starovekých a antických civilizáciách. Swift si do svojho rozprávania o Gulliverovi projektuje svoj vlastný, ideálny svet, v ktorom dobro a zlo zohrávajú kľúčovú úlohu. Vždy je šľachta a potom tí pod nimi, vždy narazíte na lásku, nenávisť, klamstvo, intrigy, pretvárku. Iba jeho hrdina rozprávky (Gulliver) urobil chybu: z jeho tradovaného príbehu bolo jasné, že idea britského kolonializmu môže byť scestná a nebude trvať večne. A tým si to pokašľal. To sa neodpúšťa.

Ale príbeh končí zmierlivo, skorumpované súdy kapitulujú pred „corpus delicti“, čo je, prirodzene, ďalší schizofrenický sen. Ale za toto schizofrenické snívanie by sme mali „schizofrenikom“ poďakovať. Sú tu medzi nami ľudia, ktorí sú stále normálni a nežijú od jednej vojny k druhej vojne.

Autor je bezpečnostný analytik.

414