Dvaja šafári bezvýznamných stredoeurópskych štátikov: Trpia pocitom menejcennosti a paranoickou láskou k EÚ a NATO

Ako mi s chuťou rozprávali pamätníci legendárnych okamihov vzostupu Slovenska a jeho kolaborácie s Nemeckom v atmosfére druhej svetovej vojny, slogan „Tiso – Tuka jedna ruka“ priaznivci slovenského štátu (vojnovej Slovenskej republiky) skandovali vo veľkom. Chceli tým prekryť rozpory medzi obidvomi účelovými spojencami, ktorých Národný súd v Bratislave neskôr poslal na šibenicu.

Ako sa vešalo

Jedného obesili pre istotu už o rok skôr (Vojtecha Tuku v roku 1946), aby im asketicky vychudnutý neumrel ešte ako invalid na vozíčku. Jožko Tiso bol naopak vypasený a veľmi dobre živený, tomu dali čas na kajanie. Nedočkali sa ho. Keď ho vešali (1947), vďaka tukom obrastenému krku chrochtal a nedarilo sa mu odobrať sa k súdu do kráľovstva božieho, ktorému vraj zasvätil svoju kňažskú kariéru. Kati mu museli pomôcť tým, že ho sťahovali dolu z oprátky za nohy. Tak o tom aspoň píšu očití svedkovia popravy tohto „slovenského farárika“, ktorý tlačil na vyvražďovanie jednej etnickej menšiny, ktorá žila na Slovensku dlhšie ako Slováci (prišla už s Rimanmi). Tak o ňom („slovenský farárik“) pred svojou popravou vypovedal po rokoch Adolf Eichmann, ktorý na Slovensko ako jeden z celebrít Veľkonemeckej ríše rád zavítal a bol so svojimi návštevami i so svojimi hostiteľmi veľmi spokojný.

Toho tiež po rokoch (1962) obesili. Už nie v Bratislave, ale v izraelskom meste Ramla. Obvinení pre všetkých týchto troch nacistických mučeníkov bolo viac, ale jednoznačne prevažovalo jedno: zločiny proti ľudskosti. A to zo zverejnených žalovacích spisov vypúšťam iné nevinné pestvá, šibalstvá. V podstate neškodné lumpačinky v záujme svetového poriadku, ku ktorému patrila aj pomoc pri vyvražďovaní údajne podradných Slovanov.

„Viki“ a „Robko“

Niekto sa môže nazdávať, že mám pod týmito nežnými osobnými zdrobnelinami na mysli úradujúcich šafárov súčasných vlád v bezvýznamných stredoeurópskych štátikoch s menami Slovenská republika a Magyarország. Na tých dvoch – demokraticky zvolených – fešákov som si nespomenul a aby som sa vyhol nepríjemnostiam, statočne tú identifikáciu popieram. Ale keď už sme pri veci, skúsme sa náhodne dotknúť úradujúcich premiérov Slovenskej republiky a Magyarországu. Čírou náhodou sa jeden volá Robko a druhý Viktor.

Obidvaja trpia paranoickou láskou k Európskej únii a k Severoatlantickej aliancii a obidvoch postihla choroba zvaná rusofóbia. Ale v zahraničnej politike si slovákgosudárstvo a Magyarország rozumejú dokonale. Znamienka rusofóbie a rusofílie, samozrejme, úmyselne obraciam. Obidvaja stredoeurópski trpaslíci trpia neduhom, ktorý ich spája: pocitom menejcennosti a antiamerikanizmu. Museli nájsť obetného barana za svoje babráctvo, ktoré vyústilo v rekordnú infláciu, drahotu, rozklad právneho štátu, korupciu, zlé medziľudské vzťahy.

Veľký „Viki“ je na tom lepšie. Drží v rukách eso veľkomaďarizmu a Rusko je tou krajinou, ktoré už stačilo poriadne rozkývať povojnovým (druhá svetová) usporiadaním Európy. Veľký „Viki“ sa navyše vychvaľuje svojím statusom pravicového politika (lenže on sa skôr podobá na toho najobyčajnejšieho ľavicového babráka) a vezie sa na vlne konzervatívnej politickej módy. A maďarskí voliči ho za jeho údajnú pravicovosť odmeňujú vo voľbách. Veľký Viki“ však doslovne pošpinil odkaz maďarského ľudového povstania z roku 1956 (samozrejme, že tvrdí opak a že vraj ON bol vždy antikomunista), keď Maďari v uliciach Budapešti (najmä Pešti) zúfalo bojovali proti komunistickému režimu a umierali v boji so sovietskymi vojakmi.

Dosť „Rusov“ Maďari vtedy v uliciach Budapešti poslali na onen svet. Vychádzam najmä z opatrnej knihy Paula Zinnera „Revolution in Hungary“ kedysi aj pre študentov na pár hodín „k dispozícii“ (iba do študovne, domov ani náhodou) v Štátnej vedeckej knižnici v Brne.

Veľký Viki a malý Robík

Svojím protiukrajinským postojom a podporou Ruska sa „malému Vikimu“ – „Robkovi“ – na Slovensku darí dobre. Ak by som ho mal porovnať so Štefánikom (MR) alebo Masarykom (TG), tak by som pamiatku týchto dvoch velikánov zneuctil. Malý „Viki“ (Robík) je na tom našom stredoeurópskom hnojisku, ako bývalý „znormalizovaný komoušek“, iba niečo ako bojazlivý mameluk. To veľký „Viki“ z veľkomesta na Dunaji, to už je menej zanedbateľný problém. Je hrozbou a možno sa ho maďarskí socialisti alebo niekto iný v ďalších voľbách zbavia…

Povinnosťou každého normálneho Maďara a každého slušného Rumuna, Slováka či Ukrajinca/Rusína je obhajovať práva maďarských menšín na ich území a nie podporovať zmenu hraníc v Európe. Veľký“ „Viki“ vie, čo sleduje (revanš), malému „Vikimu“ („Robkovi“) sa spolu s Putinom cnie po sovietskom impériu. Mal by si prečítať veľdielo bývalého poslanca Uhorského parlamentu a zaslúžilého vlastenca Ľudovíta Štúra Slovanstvo a svet budúcnosti. Štúr ho napísal síce najprv po nemecky (Das Slawenthum und die Welt der Zukunft), ale originálne vydanie vyšlo až po Štúrovej smrti v ruštine v predreformnej azbuke ako Славянство и міръ будущаго (1867).

V knihe, plnej nezmyslov z pohľadu dneška, nájdeme veľmi prevratné veci: budúcnosť patrí Slovanom, slovanské „kmene“ budú hovoriť po rusky, Slovania majú konvertovať na pravoslávie, parlament a trhové hospodárstvo nepotrebujeme, základom života je občina – všetci spoločne vlastnia pôdu – takže hurá ku kolchozmi, sovchozmi a JRD! Ale pozor: všetko pod dozorom autoritatívneho štátu. Taký Ján Kollár by asi mal vyzvať Štúra na priateľský súboj na kordy. Ďalej už radšej nepôjdem, to by ma učení historici s hutnými dioptriami roztrhali na franforce.

Malý slovenský „Viki“ si tento ideologický protislovenský pamflet, v ktorom Slováci hľadali stratenú identitu (no s Jarošom alebo Jakubiskom sa tu asi už do rozpravy nedostanem), možno prečítal. Pritom vplyv tohto dielka bol zrejme celkom pozitívny. Veľký „Viki“ ho asi sotva čítal a keby áno, najskôr by si odpľul. Je to iba veľkomaďar. Na rozdiel od Štúra to asi nie je zrovna tradičný žiak Johanna Gottfrieda Herdera.

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik

2 576