Ruština sa v Európe stiahla do úzadia, inak povedané - vyhnali sme ju z povinne jazykových škôl. Je aj nie je to škoda

Škoda je každého jazyka, ktorý zanikne, ale nie je škoda jazyka, ktorý na vás uvalili násilím. Nielen stredná východná Európa, ale aj tzv. svet okolo nás dal ruštine jedno veľké zbohom. Z mocenského hľadiska je to pochopiteľné, z civilizačného pohľadu ide o tragédiu.

Také gréčtiny, latinčiny, turečtiny alebo nemčiny by mohli rozprávať srdcervúce dejinné príbehy o tom, ako sa ide do stratena…

Ruštinu si ľudia spájajú so socializmom, ale to je kultúrna negramotnosť

Raz som cestoval vlakom ešte v časoch veselých očakávaní, kde v reále včera už nebolo zajtra, ale predvčerom. Sympaticky priopitý muž na celý vagón spieval pri gitare ruskú pesničku v „ich“ jazyku (bola to inak pesnička od Vysockého, v tom vlaku ju po rusky nespieval Jarek Nohavica, ale anonymný malý človek z ľudu) a z rôznych sedadiel sa ozývalo, nech už „tej tatárčiny nechá“. I on toho nechal s dôvetkom, že nemôže za to, že nejaký blbec vystrelil z Aurory. Iste, ten, kto dal povel na tento mýtický výstrel, ho asi vyriekol v ruštine. Či to bol, alebo nebol etnický Rus alebo Tatár, je predsa úplne jedno. Čo už tak jedno nie je, sa týka otázky „blbstva“. Ten príkaz na výstrel k petrohradskému vodkovému puču (ten nevydarený mníchovský pivný sa mal čím inšpirovať) nevydal „blbec“, ale jeden najobyčajnejší kriminálnik, ktorými sa to vtedy v Rusku, Nemecku a vôbec v Európe len hemžilo. Dnes to nie je až tak odlišné. Iba „blbec“ však môže spájať angličtinu s Jackom „Rozparovačom“ alebo bostonským škrtičom a iba „blbec“ môže stotožňovať ruštinu s plejádou vrahov a násilníkov, ktorými sa Rusko z nejakého dôvodu stále pýši.

Podľa rozšíreného západného názoru je ruština akýmsi druhom exotickej a barbarskej reči písanej čudne. Nuž, tento čudný jazyk písmom sa práve teraz objavuje na európskych minciach a bankovkách v bulharskom prevedení. Iste, nie je to ruština, nie je to svojská azbuka, ako ju staršie ročníky poznali zo škôl všetkých stupňov, ale je to niečo ako záchranné lano pre upadajúcu jazykovú komunitu rusistov, v slovanských krajinách často mizernej kvality.

Ruština je v tom nevinne, o režimoch v Rusku inokedy

Lingvisti sa zhodujú v tom, že ruština je najotvorenejší slovanský jazyk bez akejkoľvek stopy xenofóbie. Počas svojho prechodu z ukrajinčiny ochotne a v hojnej miere si rada prisvojovala cudzojazyčné elementy (zatiaľ ešte nie čínske, ale aj to príde), ale predsa práve táto otvorenosť stojí za rozširovaním svetových jazykov. Je to stále ešte globálny jazyk aj vďaka tomu, že ruština vznikla zmiešaním cirkevnej slovančiny s ľudovým jazykom na východ od Ukrajiny. Ruštine je možné porozumieť (slovesá, pády, čísla, príčastia, vokabulár, syntax a najmä univerzálna výslovnosť sú jednoduchšie ako v „barbarskej“ angličtine). Nič sa tam neprieči zaužívanému cestovnému poriadku. V ruštine nemusíte až tak veľmi meniť jazykové výrazivo, ako to musí robiť po anglicky hovoriaci chudák, ktorý nasadne do lietadla v Kanade a ocitne sa po dvoch-troch prestupoch v Austrálii. A verte alebo nie, manželka dôstojníka jednej zo spravodajských služieb Ruskej federácie, ktorého premiestnili z Petrohradu do Vladivostoku, tam bude síce platiť rublíkmi, ale na miestnom trhovisku sa taká ženuška dorozumie okamžite. To sa nedá povedať o manželke dôstojníka CIA, ktorého odkomandovali z New Yorku do San Francisca.

Ruština má navyše dve sympatické tváre: jednu domácu a druhú svetovú. Skúsime tú prvú na príklade nevinnej slovenskej vety v bývalej sovietskej ruštine ako: „Nedostatok surovín obmedzuje výrobný chod závodu.“ Rus to môže vyjadriť buď vo svojom post-ukrajinskom jazyku ako: „Nedostákok syr´ja ograničivajet proizvódstvo zavóda“. Alebo? Môže to povedať či napísať aj po rusko-medzinárodne ako: „Deficit materiálov limitírujet prodúkciu fábriki.“ Kruci, tak to druhé je už viac „naše“, nie? Patríme predsa na Západ.

Inými slovami: je dobré, že nám ruský jazyk povinne nevnucujú a je ešte väčšia škoda, že novoruskou ukrajinčinou, jazykom Dostojevského, Gagarina a Putina… už nehovoríme. Máme aj ľudí, ktorí túto reč obdivujú a moja maličkosť do tejto kategórie patrí. Ruština v sebe skrýva toľko gramatických a slovotvorných krás, že môže bez bázne a hany súperiť aj s ukrajinčinou a vôbec nepotrebuje vybíjať sa na územnej expanzii, aby si obhájila svoj status majstra v ľadovom hokeji.

Autor je bezpečnostný analytik.

263