Moc bezmocných. Tak nejako vyznievajú závery bývalých svetových velikánov z parížskeho rokovania o Ukrajine

Podobnosť s názvom známej eseje Václava Havla je čisto náhodná. Duo bývalých svetových superveľmocí vie, že je v úzkych a povoláva na obranu Európy regimenty, ktoré vôbec nemá. Hovorí sa tomu klamanie telom.

Čakalo sa dlho, veľmi dlho, až Európa reagovala na ruskú výbojnú politiku. K akejsi dohode stvárnenej v trilaterálnej „Deklarácii o zámere“, resp. memorande o porozumení, tzv. koalíciu ochotných až v podstate s krížikom po funuse priviedli tri skutočnosti. Tou prvou je nečakane húževnatá ukrajinská obrana vlastného teritória pred drvivou vojenskou prevahou protivníka. Tou druhou je politika súčasnej americkej administratívy, ktorá osud Ukrajiny takpovediac prehodila Európe ako horúci zemiak. A tou treťou je obyčajný a prirodzený pud sebazáchovy a vedomie, že Európa je v tom teraz sama a vina za krviprelievanie na Ukrajine raz padne na jej hlavu.

Koalícia ochotných sa v Paríži dohodla na hókuse-pókuse

Koalícia ochotných – skupiny štátov, ktoré majú za cieľ garantovať prímerie medzi Ruskom a Ukrajinou – je tak skôr výrazom zlyhania európskych členských krajín NATO v momente, keď už predtým bolo nutné riskovať. Po Moldavsku, Gruzínsku či Kryme Európa neriskovala ani v roku 2022 a dala od Ukrajiny ruky preč. Morálna podpora bola síce pekná, politické vyjadrenia voči napadnutej krajine páčivé, vojenská podpora ale žiadna, v lepšom prípade mizerná. Neriskovalo sa a verilo sa, že tí Američania s tým predsa niečo urobia podobne, ako kedysi v Kosove. Nevyšlo to.

Koalíciu ochotných je možné označiť skôr ako koalíciu iba čiastočne ochotných, poprípade úplne neochotných a do tej poslednej kategórie sa v zoskupení popri Maďarsku a Slovensku po vlaňajších voľbách zaradilo aj Česko. Kormidla iniciatívy sa nakoniec ujali Veľká Británia a Francúzsko, teda krajiny, ktoré sú v rámci NATO najvyspelejšie. Výsledkom je súhlas s vytvorením mnohonárodnej vojenskej misie na Ukrajine, ale až po tom, keď sa Rusko a USA dohodnú. Nemecko, účasť v misii prisľúbilo, Taliansko už vopred odmietlo, Poľsko sa rado pridá, ale nezaručuje to, Španielsko povedalo áno, zvyšková vyšehradská troska Maďarsko-Česko-Slovensko sa pridať nechce. Iste, v Paríži všetci s nasadením mierovej misie súhlasili, ale vydávať toto stretnutie za úspech tak, ako to hneď v utorok 6. januára prezentoval prezident hostiteľskej krajiny E. Macron, je veľmi odvážne. Ešteže aspoň Británia a Francúzsko, bývalí mocní obri a dnes bezmocní pozorovatelia svetového diania, prejavujú silácku vôľu. Netreba pripomínať, že Rusko od počiatku, naposledy v decembri tohto roka, myšlienku mnohonárodnej misie odmieta. Už samotný fakt, že trilaterálnu dohodu zastrešujú Francúzsko, Británia a Ukrajina, dodáva Rusku demagogickú muníciu pre zatiaľ ešte fungujúce ohlupovanie vlastných občanov historickými vykopávkami: a je to tu opäť, máme pred bránami bezbožných Francúzov, zákerných banderovcov, expanzívnych Angličanov. O vítanom propagandistickom materiáli v prípade účasti Nemecka radšej ani nehovorme. Bez ohľadu na to, že táto teoretická misia má mať iba okolo 15-tisíc vojenských a civilných príslušníkov a má sa začať až po začatí prímeria.

Jediná možnosť: Trump „pricvikne“ Putina

Niet pochýb o tom, že keď Trump dupne, Putin zalezie, lenže v stávke je Putinovo politické prežitie. Ruskí jastrabi chcú byť líškou v kuríne a kurínom je celá Ukrajina. Ak ju Putin pustí ako celok, Putin neprežije. Ukrajinský prezident síce tvrdí, že má od Trumpa sľub „bezpečnostných záruk“ (USA majú misiu monitorovať), ale súčasný americký prezident je známy tým, že sľubmi nezarmúti.

Autor je bezpečnostný analytik.

429