Rýchlo vykvasené mierotvorné figúry na Slovensku: Vojnu na Ukrajine je vraj potrebné zmraziť, milión obetí stačilo

Vyzývať na ukončenie akejkoľvek vojny a zastavenie násilia a krviprelievania je všeobecne ušľachtilá vec, ale zdrojom takých apelov môže byť aj transparentné pokrytectvo. Práve také výkriky často naopak vedú k ďalším vojnám, ak z toho má jednoznačne prospech útočník.

Začnime ako v rozprávke. Bol nebol, je alebo nie je, jedna postavička v pozícii najmocnejšieho štátneho úradníka, dajme mu rozprávkové meno Ošuľda. Lenže ako vždy, ide o to, komu údajný mier alebo aspoň ukončenie vojnových aktivít prospieva. Na uzmierovacie gestá tu máme svätého otca vo Vatikáne, ten každú vojnu musí odsúdiť, pretože pre pápežov sú už dávno volania po mieri kresťanskou povinnosťou, aj keď ich stereotypné apely majú zväčša nulovú hodnotu. Nie tak pre rôznych Ošuľdov, ktorí majú politickú zodpovednosť a ich povinnosťou je zodpovednosť. Hľadanie toho, čo veľmi lacno nazývame spravodlivosťou, ku ktorej nutne patrí aj právo na obranu a odveta (slovu pomsta sa vyhnime).

Realita je nepríjemná, treba z nej vykľučkovať

V prípade vojny na Ukrajine čelíme nepopierateľným faktom: máme tu veľkého agresora, ktorý pod najabsurdnejšími zámienkami prepadol malú susednú krajinu usilujúcu sa o štátnu suverenitu a nezávislý kurz krajiny; útočník sa preukázateľne dopustil a dopúšťa vojnových zločinov vrátane masakrov (nielen v Buči pri Kyjeve) a plošného vybombardovania celých mestských štvrtí (Mariupol); útočník si surovo, vojenskou mocou a násilím, privlastnil územie iného štátu počínajúc Krymom a zatiaľ končiac v oblastiach východnej Ukrajiny; uzurpátor dokonca odvliekol z teritória obete tisícky detí (15 – 20 000?) na „prevýchovu“ do Ruska; okupant sa netají tým, že po prípadnom mieri bude zvyšku priestorovo osekanej krajiny diktovať, ako sa má správať v medzinárodnej politike, do akých organizácií smie vstupovať a aký počet príslušníkov ozbrojených síl mu dovolí.

Ošuľda dokonca upiera východnému susedovi Slovenska právo zvoliť si integračnú možnosť vstúpiť do Severoatlantickej aliancie, pretože jeho pajtáš v Kremli ju považuje za rozpínavú a agresívnu. Ak to je tak, prečo Ošuľda netlačí na referendum o vystúpení z NATO? To má byť Slovensko v agresívnom pakte? Všestranný kremeľský velikán tomu rozumie. Vie sa potápať, vie boxovať, vie klamať, dokáže dokonca napodobniť kývavú kačaciu chôdzu zo strany na stranu a ktovie, možno zvládne aj upiecť holubičky mieru. A najmä, veľmi dobre vie, že ak zaútočí na členskú krajinu NATO, bude si zahrávať už nie s ohňom, ale s výbušninami.

Ako sa dá manipulovať hra na strach

Slovenský Ošuľda agresorovi sekunduje úbohým a doslovne „riťolezeckým“ spôsobom pomocou trápnej demagógie, ktorá oslovuje tých, pre ktorých je orientácia v dejinách slabším miestom. Vo verejných vystúpeniach sa Ošuľda túli k ľudu a medzi nevyrieknutými riadkami nezáživných prejavov sľubuje národu, že ho nezatiahne do vojny. Pripomenulo mi to jeho veľmi, veľmi dávne vystúpenie na pôde Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku, kde ho po ľahkomyseľnom zahrávaní si s faktmi a ich svojskej interpretácii oslovil už súkromne bývalý poslanec parlamentu a neskôr poradca prezidenta Kováča. Išlo o Milana Zemka, už dávno nebohého, takže jeho identitu môžem prezradiť.

Povedal mu zhruba, reprodukujem, hovoríte k ľuďom, ktorí sa o zahraničnú politiku zaujímajú a niečo o nej aj vedia. Preto považujem za nemiestne, robiť z nich blbcov. Vtedy Ošuľdovo prekrúcanie reality len pučalo, zatiaľ nezastával ešte ani len prvý premiérsky post.

Vojnoví štváči

U niektorých typov politikov je zbytočné argumentovať prirovnaniami o neodporovaní násiliu, v tomto prípade ruskému. A pripomenúť, že ak W. Churchill neuzavrel s Nemeckom mier, tak vlastne zavinil Coventry a obete bombardovania Londýna. A spýtať sa, či je historicky za to, aby po výprasku pri Stalingrade Stalin uzavrel s Hitlerom mier. Samozrejme, pod podmienkou, že okupované územia si tretia ríša ponechá. Veď by to zachránilo milióny životov! Ibaže Churchill a Stalin boli vojnoví štváči. A bolo by možné spýtať sa, prečo Američania dodávali zbrane pre povstalcov v SNP, veď zbytočne bolo potom toľko mŕtvych Nemcov aj Slovákov. A prečo v tábore mieru a socializmu hromžili na zahraničných futbalistov, keď po Pinochetovom puči v 70. rokoch išli hrať do Santiaga de Chile? Politika podľa Ošuľdových vyjadrení do športu predsa nepatrí!

Pri takých a podobných otázkach sa Ošuľda teatrálne chytí za hlavu a vezme do zajačích: „Nechoďte na mňa s históriou!“ Nejde však o starovek, to sa udialo prakticky včera. Keď sa však pozrieme hlbšie do histórie, nájdeme vojnového štváča aj u nás doma. Jeho meno nesie v Bratislave dokonca jedna univerzita. Áno, veľký humanista a pacifista J. A. Komenský tlačil na vtedajšie protestantské krajiny, hlavne Švédsko, aby neuzatvárali mier, dokiaľ neumožnia exulantom vrátiť sa do vlasti. Vestfálsky mier, ktorý ukončil bezprecedentne brutálnu tridsaťročnú vojnu, považoval za pohromu. Inými slovami, zlu sa nemá podľahnúť. Áno, Komenský mal aj tvár vojnového štváča. A tak je tomu aj s dnešnými drístami o mieri, ktorý znamená ponižujúcu kapituláciu. Alebo si niekto myslí, že Ukrajinci tak ľahko pochovajú svoj dávny sen o štátnej nezávislosti?

103