Krym sa Moskve vždy páčil, možno ho brala ako reparáciu za stratenú Aljašku. Kerčský most bol “trójsky kôň”

Krym. Zdroj FOTO: archív

Začnem osobne pri prvej spomienke. Tá prvá sa týka jedného staršieho pána, s ktorým som býval na rovnakom poschodí v jednom starom dome v Brne. Asi už nežije, ale rád sa so mnou rozprával.

Zle počul, pretože bol “totálne nasadený” v Gdansku, čo vtedy bola časť Veľkonemeckej ríše. Počul zle preto, že dvadsiateho apríla roku 1944 západní spojenci bombardovali bývalé “slobodné mesto” Gdansk tak brutálne, že ho jednoducho rozmlátili. Dôvodom bol darček nemeckému vodcovi “Adolfovi”, ktorý práve dvadsiateho apríla oslavoval narodeniny. A v
Tretej ríši ich veru oslavovali, hoci už nie tak nadšene ako zopár rokov predtým.

Druhá spomienka

Pri jednej zo svojich návštev Krymu – vtedy ešte ukrajinského, predtým ruského, ale inak krymsko-tatárskeho a nechcem ísť ďalej do dejín – som sa s ruskými expertmi rozprával o projekte Kerčského mostu. Dnes ho niekedy nazývajú aj “Krymským mostom”. Ale to nemôžem zemepisne posudzovať. “Ruskojazyční” Ukrajinci projekt už vtedy (bolo to pred anexiou Krymu) označovali most za niečo ako budúceho “trójskeho koňa” ruského neokolonializmu. Tvrdili, že akonáhle Rusi most postavia, budú si robiť nárok na Krym. Trochu sa mýlili, Moskva nechala most dokončiť až po tom, čo si Krym jednoducho vzala. Páčil sa jej. Možno to brala ako prirodzenú reparáciu za stratenú Aljašku, ktorú môj obľúbený cár Alexander II. predal v roku 1867 ľahkomyselne za “šuviks” USA.

Darček Putinovi k narodeninám

Rusko nakoniec tento most postavilo, sníval o ňom vraj aj cár Mikuláš II. a po ňom nacisti, komunisti a ktovie, možno najnovšie aj ufóni. Ruský prezident sa pri otvorení mosta nechal vidieť už nielen ako majster v “džude”, polepšený Ivan v klasickej rozprávke o Mrázikovi,
alebo potápač, ale už aj ako strojvodca. No a tento most mu teraz poškodili. Mal vraj práve narodeniny.

Z technického hľadiska sa zrejme nič strategicky závažné nestalo, Rusko má Krym mocensky zabezpečený a bude ťažké ukradnuté odkradnúť. Vplyv na ruské duše sú ale neodhadnuteľné.

Nikto sa až tak rýchlo nedozvie, kto za útokom na most stojí. Rusku trvalo celé polstoročie, kým sa priznalo, že to bol Sovietsky zväz, kto nariadil vyvraždenie tisícok poľských elít v Katyni. Poliaci o ruskom páchateľstve nikdy nepochybovali, v lepšom prípade, keď ich historici ešte nemohli doma hovoriť, radšej mlčali. Moskva tento čin pripustila, potom dodala Poliakom kópie dokumentov o príkaze na kolektívnu vraždu a až následne – na nátlak Poľska – aj originály rozkazu. Bez originálov historik nemôže pracovať. Lož ako metóda interpretácia histórie sprevádza ruské dejiny podobne ako povestné potemkinovské dediny.

Ako bude reagovať ponížená koloniálna mocnosť?

Zatiaľ Kremeľ rinčí zbraňami. Konvenčnými aj jadrovými. Neprestanete vojensky podporovať tých podľudí, ktorí sa vydávajú za národ? Však uvidíte… Pre Rusov by bolo hračkou zrovnať Kyjev alebo moju milovanú Odesu so zemou. Zbraní majú dosť, jastrabi vo vedení im tiež
nechýbajú, držia si ako posledná svetová koloniálna veľmoc obrovské územia, v ktorých fyzicky alebo zavlečenými chorobami zdecimovali pôvodné obyvateľstvo. Kam sa hrabe západná Európa s importovanými kiahňami a vykynožovaním “Indiánov”. To sa dialo, bolo to poľutovaniahodné, ale na vyľudnenie Kamčatky európskymi Rusmi (choroby prežilo podľa odhadov asi pätnásť percent “Indiánov”) sa akosi zabudlo. Nuž, na taký Mariupoľ a iné miesta (samozrejme tam zabíjali “banderovci”, kto iný) sa hádam nezabudne.

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik