Vo voľbách do Kongresu drvivo uspeli demokrati. Republikáni zostali na dne a hľadá sa vinník

Voľby do Kongresu sa v slovenských médiách prekladajú rôzne – voľby uprostred volebného obdobia, poločasové voľby, prípadne doslovne poltermínové voľby (podľa „mid-term elections). Dôležitejšie, ako vybrať vhodné označenie, je nájsť príčiny pre úspechy alebo pády jednej z dvoch tradičných strán. V týchto novembrových straníckych zápoleniach ťahali republikáni za kratší koniec. V tábore reps, čo sa pre republikánov používa ako skratka, došlo k strmému pádu dôvery verejnosti, zatiaľčo dems môžu oslavovať. Ich víťazstvo nie je totiž hocijaké, je zdrvujúce.

Nič až tak veľmi nové pod slnkom to nie je, v poltermínových voľbách bývajú víťazstvá opozičnej strany pravidlom. V deviatich z desiatich prípadov pri nich získava opozičná strana, tá vládnuca dostáva na frak. Tohtoročné voľby však pre reps neznamenali zaužívané presuny síl v Kongrese, výsledok je veru pre nich zničujúci. Výrazne padli v oboch komorách. Stratili tesnú väčšinu v Senáte, kde sú teraz v menšine v pomere 44 versus 54 pre dems. Aby získali väčšinu aj v Dolnej snemovni, potrebovali získať aspoň 212 kresiel, ale vytiahli to na rozprávkových 254 proti 162, ktoré ostali republikánom. Ak sa porážka reps v Snemovni reprezentantov všeobecne očakávala, tak jasné víťazstvo dems v Senáte je určitým prekvapením.

Trumpova strana naviac prišla o svoje tradičné bašty ako Ohio či Kansas, možno až šokujúca bola strata Texasu. A k tomu ešte pád z trónu v štátoch Iowa, Maine a obe Karolíny. V Senáte to pre dems robí zisk 7 kresiel, v Snemovni dokonca 41. Ale na katastrofické výsledky v mid-terms sú USA zvyknuté. Napr. v roku 2010 utrpel B. Obama ešte väčší debakel ako teraz republikáni, ktorí jeho stranu v Dolnej snemovne vtedy doslovne prevalcovali. To však americkým voličom nebránilo, aby si ho o dva roky opäť zvolili za prezidenta.

Hľadá sa vinník volebného fiaska, našiel sa Irán

Jeden tábor volebných analytikov – ten väčšinový – vidí hlavnú príčinu prehry republikánov v neskončenej vojne s Iránom, ktorá sa tiahne, zatiaľ nemá konca a nevie sa, kto sa bude smiať posledný. Výsledkom vojny je iba zvýšenie ceny ropy a plynu, keďže energetické zdroje prichádzajú v značnom objeme práve z tejto oblasti Stredného východu.

Vojenská koalícia USA a Izraela zaútočila počiatkom roku na Irán a úvod bol sľubný. Pri leteckých útokoch na jeden z úkrytov najvyššieho ajatolláha Izraelčania pozabíjali časť iránskej teokratickej smotánky. Jednou z obetí bolo aj malé dieťa, ktorú si ajatolláh Chameneí vzal do úkrytu so sebou, aby z prípadného útoku, pred ktorým sa skrýval, tiež niečo malo. Je to čosi také, ako keby si vojnový pilot alebo tankista brali so sebou do stroja dcérku, nech si tiež užije prípadný zásah raketou. Ale to už je záležitosť kultúrneho pohľadu na vec.

Útočiace strany možno dúfali, že vo vnútropoliticky chaotickom Iráne sa začne ľudové povstanie, lenže v Teheráne namiesto toho došlo k palácovému puču a moci sa ujali revolučné gardy. A obyvateľstvo vie, že s týmito chlapíkmi nie je radno zahrávať si. Odveta za nespokojnosť, to nie je len tak nejaká Národná trieda v Prahe v novembri 1989. V Iráne pri podobných protestoch nasledovala už dlhšie nevyberavá streľba do davu, osobné krvavé útoky represívnych síl za sebou nechávali nevyčísliteľný počet zastrelených a ubitých, roztrieštené hlavy, zmrzačené telá, brutálne zatknutia s neistým koncom. Rovnica je pre Iránske revolučné gardy jednoduchá: si proti nám, si americký alebo izraelský agent a zaslúžiš si trest.

Iný názor – áno, na vine môže byť síce Irán, ale inak

Nie všetci vinia z prehry reps vojnu v Iráne. Niektorí poukazujú na zažraný tradičný izolacionizmus Američanov – my sme kedysi odišli zo sveta plného vojen a odmietame podieľať sa na násilnom riešení pomerov v krajinách, ktoré si nedokážu urobiť poriadok doma alebo so svojimi susedmi. Napr. až do decembra 1941 bolo podľa prieskumov okolo 85 % Američanov proti vstupu USA do vojny. Na hlavné protihitlerovské bojujúce štáty – Britov a Sovietov – sa ale usmialo šťastie 7. 12. 1941, keď Japonsko zaútočilo na USA a bolo po dileme. F. D. Roosevelt vyhlásil, že USA vstupujú do vojny, postavilo sa za neho obyvateľstvo a Roosevelt mal aj v Kongrese ľahkú prácu. V tomto momente prehralo nielen Japonsko, ale aj Nemecko.

Po polčasových voľbách skupina ľudí, ku ktorým patrí napr. Ari Fleischer, bývalý hovorca Bieleho domu počas prezidentovania G. Busha ml., to vidí inak. Ak do porážky reps chceme zamontovať Irán, tak príčinou prehry nie je nenastolenie mieru, ale na vine je prímerie. USA nemali vojnu prerušovať, mali ju doviesť do konca. Niečo na Fleischerovej argumentácii je, znamenalo by to ale, že USA by museli nasledovať ruský vzor z Ukrajiny: nemilosrdne roztrieskať iránsku infraštruktúru, vojenskú aj civilnú. Vďaka prevahe vo vzduchu by sa rezidenčné štvrte a úradné budovy v Teheráne mohli veľmi skoro podobať na hromady trosiek. Nie je zrejmé, či by potom revolučné gardy kapitulovali, ale ich sila a nadutá propaganda by rozhodne spľasla. A USA by tiež neostali bez šrámov, bojujú proti teroristickej veľmoci.

Ale je dobre, že vojna aspoň začala. O niekoľko rokov by sme všetci, už bezmocní proti jadrovému Iránu, na Trumpa nadávali. Prečo to za nás nevyriešil vtedy, keď ešte bol čas?

135