Ruský lokaj netúži po slobode. Túži po tom, aby mohol zotročiť iného z lokajov

Svet sa dnes pozerá na Rusko s odporom k jeho neokoloniálnym pokusom obnoviť neobnoviteľné impérium, súčasne sa však bojí, aby sa táto posledná koloniálna ríša sveta nerozpadla. Každý súdny expert alebo laik totiž tuší, že Rusko v sebe skrýva oveľa väčší chaos, než aký si dokážeme predstaviť v tých najdivokejších fantáziách. Každý má strach z šírenia tohto chaosu na Ukrajinu a inde, každý sa desí toho, akú spúšť po sebe hĺbavá „ruská duša“ zanechala.

„Keď je Rusko veľké, je agresívne. To je jeho stará bolesť… Ruský človek nemá rád slobodu, ale moc. Nevie, čo je to sloboda… Ruský lokaj totiž netúži po slobode, ale po tom, aby mohol zotročiť iného z lokajov.“

Toto nie sú výroky zaslúžilých znalcov Ruska a Sovietskeho zväzu ako T. G. Masaryka alebo predstaviteľov ním fakticky založenej školy sovietológov. Toto sú povzdychy bývalého sovietskeho a neskôr ruského básnika a pesničkára Bulata Okudžavu (1924 – 1997) , ktorý sa spolu s Vladimírom Vysockým najviac priblížil k protirežimovému disentu, ako ho poznáme z bývalého Československa. Boli to najmä títo dvaja speváci, ktorí tu dokázali nenásilnou formou udržiavať pozitívny vzťah k ruštine.

Na návštevu za ním do Moskvy sa vybral aj český hudobník a režisér Jiří Vondrák, ktorý ho neskôr sprevádzal aj v roku 1995 pri koncertovaní v Česku. Z kontaktov a rozhovorov s ruským majstrom vznikla aj jeho kniha Bulat Okudžava (Praha, Omega 2014).

Kaukazský Rus si želal zánik Sovietskeho zväzu a obdivoval Šamila Basajeva

„Najväčším problémom mojej krajiny je jej nízka kultúrna úroveň. Úplná absencia politickej kultúry… Pretrvávajúca nadradenosť celku nad jedincom, neúcta k osobnosti, ono nešťastné – nas mnógo. Sme národom sluhov, ktorý nepoznal a nedorástol demokracii. Stále čakáme na osvieteného bárina. Verím, že sa priblížime k Európe, ale chvíľu to potrvá.“

My už nevieme, ako by dnes Okudžava reagoval na mrzačenie Ukrajiny, keď sa táto krajina začínala vydávať na cestu k Európe. Mal by asi veľké problémy s oligarchickou vrchnosťou a viera, že sa jeho krajina pomaly bude približovať k Európe, by zrejme zažívala životnú krízu.

Vyjadril sa aj nelichotivo o období komunizmu, pričom žiadal nie kolektívne odsúdenie Rusov, ale kolektívnu vinu strany. „Myslím si, že dokiaľ u nás neprebehne Norimberský proces s KSSZ, nič skutočne podstatné nedosiahneme“.

S tým súvisí aj jeho hodnotenie čečenského poľného vodcu a teroristu Šamila Basajeva, ktorý zorganizoval niekoľko krvavých útokov na civilistov a okrem iného nariadil operáciu v Buďonnovsku v roku 1995.

„Ja si ale myslím, že trebárs Basajevovi by sme za jeho útok v Buďonnovsku mali postaviť pomník. Pretože sa zo zúfalstva odhodlal na čin, ktorý zastavil vojenské akcie. Nechcem ho umelo očisťovať, ale aký je toto terorizmus v porovnaní s terorizmom, ktorý si dovolila Ruská federácia vo vzťahu k svojim vlastným čečenským občanom?“

Tak od jemného humanistického básnika sú toto veru slová do bitky. Isté je dnes to, že tajuplná „ruská duša“ k zúrivosti mnohých už ľudí na západe nevzrušuje, o osud Ruska tam skôr panujú vážne obavy.

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik

993