Ako Andrej Babiš a Robert Fico zvíťazili v ľudových referendách

Ilustračnás snímka. Zdroj FOTO: pixabay.com

Začnime tým prvým referendom (hlasovaním „ľudu“), ktoré sa uskutočnilo na Slovensku 21. januára 2023. Týkalo sa vyslovenia nedôvery nie veľmi dôveryhodnej vláde. Kampaň bolo ostrá a dlhá, zasiahol do nej aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ale na základe verdiktu tejto inštitúcie prezidentka SR nakoniec v poradí už x-té referendum nechala vyhlásiť.

Vox populi, vox dei

Podľa pravidiel platných na Slovensku sa na platnom ľudovom hlasovaní musí zúčastniť vyše 50 % právoplatných voličov. To znamená, že „lezúni“ a pubescenti do 18 rokov sa nerátajú. Proste 50 % a  jedno promile (rátajú sa aj storoční a vyššie). Referendum z januára 2023 nedopadlo najslávnejšie, to je na Slovensku už tradícia, ktorá začína byť nudnou. Hlasovanie nebolo „zmarené“, ale prišlo len cca 27 % ľudí, takže bolo neplatné.

Nuž, milá pani prezidentka to bývalému trojnásobnému premiérovi Slovenskej republiky pekne „zavarila“. Bývalý premiér sa zrejme referendu chcel vyhnúť, ale po odovzdaných škatuliach (po slovensky „krabiciach“) so zhruba 400 000 podpismi „za“ už nemal kam cúvnuť. Ale čuduj sa svete, bývalý premiér ohlásil, že výsledky „vox-u populi“ sú ohromujúce! Veď štvrtina (!) voličov vyjadrila nespokojnosť s vládou, takže pracujúci vlastne zvíťazili.

Referendum vyvolala bývalá dominantná politická a vládnuca strana, vlažne podporovaná inými subjektami. Táto strana sa hlási k sociálnej demokracii, hoci treba pripustiť, že klasickí a dnes už nebohí nestori sociálnej demokracie v Európe (Willy Brandt, Bruno Kreisky, Olof Palme) by sa pri sebaidentifikácii tejto strany ako „sociálnodemokratickej“ bezmocne chytali za hlavu. Mimochodom, pri príležitosti prvého mája si v Bonne, Viedni alebo Štokholme všetci traja vždy zaspievali internacionálu. Ale bolo to tak trochu úprimné. 

Preskočme k susedom

Aj na západ od Slovenska sa v januári 2023 konalo referendum pod oficiálnym názvom voľby (neboli parlamentné ani komunálne, ale prezidentské). Toto ľudové hlasovanie tiež vyvolalo vášne a rozdelilo spoločnosť na dva tábory. Ono je to normálne, voľby spoločnosť vždy „polarizujú“, ak to majú byť voľby a nie rozhodnutie jednej politickej strany. Je to zápolenie, akýsi turnaj vo výmene názorov.

Proti sebe sa postavili súperi s pochybnou minulosťou, ale ospravedlnili sa za ňu. Tu je až neskutočné, ako sa slovenská a česká scéna vzájomne dopĺňajú. Ten, ktorý v Česku jednoznačne prehral, sa bleskovo otriasol a vyhlásil sa de facto za víťaza volieb. Veď ho volilo 1, 5 milióna ľudí! Inak išlo skôr o obrovské fiasko a debakel. Rozdiel medzi víťazom a porazeným bol v percentách 58 % ku 42 percentám.

Nový český prezident síce nemá takú „sexy“ manželku ako bývalý český premiér, ktorý v referende prehral, ale je to vojak. A ako vojak aj vystupuje, smeje sa málo a príliš mu to nejde. Do hry okamžite vstúpili ruské a proruské médiá a nazvali ho vojnovým štváčom. Generál predsa nemôže byť prezidentom… Ono to je aj pravda, prezidentom by v mierových časoch nemal byť generál, ten patrí do generálneho štábu, nie na Hrad. Lenže Európa je vo vojne. A po prvej povinnej jazde (návšteva Slovenska) sa prezident-generál chystá vyraziť do Kyjeva a má tu drzosť, že tam pôjde v spoločnosti slovenskej prezidentky. Takže Česi majú na Hrade generála. A nemali USA niekedy v rokoch 1953 – 1960 v kresle Bieleho „hauzíku“ usadeného tiež generála? Istého Dwighta Davida Eisenhowera?

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik