Podporovať Ukrajinu vojensky aj naďalej? Otázky a odpovede o ozbrojenom konflikte za našimi hranicami

Ilustračnsá snímka. Zdroj FOTO: Telegram

Otázka, ktorú často počujeme, znie, prečo západné krajiny predlžujú vojnu na Ukrajine tým, že jej dodávajú zbrane a ťažkú vojenskú techniku. Veď tým zvyšujú nebezpečenstvo vzniku kontinentálneho alebo svetového konfliktu. Je to prostoduchá a veľmi hlúpa otázka, na ktorú je možné dať množstvo logických odpovedí.

Mimochodom, túto otázku je veľmi jednoduché vyvrátiť protiotázkou, prečo režimy v Iráne alebo v Severnej Kórei posielajú do Ruska napr. drony, delostreleckú muníciu a nepochybne aj iné zbrane a nevadí im, že tým tiež podporujú „eskaláciu“ jednej brutálnej vojny. Prečo sa novopečené mierotvorné mozgy nepozastavujú nad tým, že aj keby náhodou Rusko túto vojnu vyhralo a podarilo sa mu preniknúť do západných častí Ukrajiny, na Ukrajine sa začne neľútostná partizánska vojna, ktorá bude mať za následok netušené množstvo civilných obetí? A prečo vlastne taký Irán vedie zástupnú vojnu proti Ukrajine? 

Sme svedkami toho, že vojna sa k nám votrela opäť ako politický prostriedok a argumentácia Ruska, že pomoc napadnutej krajine znamená agresiu proti nemu, je výsmechom zdravému ľudskému rozumu. Nebolo to náhodou tak, že v minulosti Rusko (ešte ako Sovietsky zväz) podporovalo vojensky dva štáty, ktoré napadli svojich južných susedov? Myslím tým Severnú Kóreu a Severný Vietnam. Uniklo mi, že by Ukrajina prepadla Ruskú federáciu.

Slovenské národné záujmy

Najabsurdnejšie je tvrdenie, že podpora Ukrajiny odporuje slovenským národným zájmom. Keďže parlamentné voľby sú za dverami, je možné očakávať aj zmenu vlády, ktorá si zvolí „maďarskú cestu“. Bolo by to podobné, ako odoprieť pomoc susedovi, u ktorého horí, a tvrdiť, že nie je vo vašich záujmoch míňať vodu. Vraj jej máte aj tak nedostatok.

Slovensko sa pýši tým, že má už vyše tridsať rokov demokraciu, hoci akokoľvek nedokonalú. Demokracia je však nesmierne krehký a navyše mladý produkt evolúcie ľudskej spoločnosti. Súčasný konflikt na Ukrajine nie je len vojnou Ruska proti slabému susedovi, ale aj vojnou autokracie proti demokracii a bolo úplne prirodzené, že Európa sa odmietla pozerať, ako si bývalé impérium chce beztrestne urvať kus svojho bývalého teritória. Je preto úbohé, keď jeden kedysi silný politik tvrdí, že by to s Ruskom vybavil a že „by Ukrajine nedal ani guľku“. Označiť to za stupídnosť je veľmi mierne slovo.

Čo si Západ zavinil sám

Písal sa rok 2008 a v Bukurešti sa konala vrcholná schôdzka NATO. Na stole ležala žiadosť Ukrajiny o prijatie do tejto vojensko-politickej organizácie. Strhla sa verbálna prestrelka medzi stúpencami a odporcami tejto myšlienky. Ako je známe, v NATO musí panovať stopercentná jednota pri prijímaní nového člena. Proti sa však postavilo Nemecko a Francúzsko, čím pozvali  Rusko na Krym a o niekoľko rokov neskôr aj na Ukrajinu.

Niet pochýb o tom, že pobaltské krajiny by bez členstva v NATO boli prvými obeťami ruskej špeciálnej operácie, v Lotyšku a v Estónsku tvoria etnickí Rusi oveľa vyššie percento ako na Ukrajine. Rusko však pobaltské krajiny neprišlo denacifikovať. Dobre vie, že by tým vyvolalo svetovú vojnu. S napadnutím Ukrajiny však problém nemalo a NATO nemá žiaden dôvod ísť Ukrajinu brániť. Môže urobiť len to, čo na individuálnej báze momentálne robí: dodávať peniaze, zbrane, lieky. Slovensko – na rozdiel od Maďarska – v tejto skúške súdržnosti obstálo.   

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik