Prečo tak neradi spomíname na balkánske vojny po rozpade Juhoslávie? Bolo to dávno a do Chorvátska radi cestujeme

Raz som narazil na profesora Antona Beblera z univerzity v Ľubľane. Časom sa z tohto rodáka z Moskvy (jeho otca tam sovietske úrady ako prenasledovaného juhoslovanského komunistu prichýlili) stala známa politická osobnosť.

Neúspešne kandidoval aj na prezidenta Slovinska, ale vtedy na jednej konferencii, už ako uznávaný odborník, opierajúc sa o najnovšie archívne dokumenty, vytiahol z rukáva šokujúcu kartu. Bývalá Juhoslávia pod vedením Josipa Broza, známeho ako Tito, uzavrela v počiatkoch studenej vojny dohodu s NATO, t. j. so Západom.

Komunistická Juhoslávia a miláčik Západu

Vtedy Josip B. Tito, už nesporný vodca povojnovej Juhoslávie, ktorý sa dostal do krížku s iným Jozefom (Stalinom), uzavrel so Západom (rozumej NATO, USA) tichú dohodu, ako sa Juhoslávia bude správať v prípade ozbrojeného konfliktu medzi sovietskym blokom a Západom. Bomba la bomba! Nielenže komunistická Juhoslávia neostane neutrálna, ale jej ozbrojené sily sa pripoja k tým západným. To vysvetľuje aj hmlistú pozíciu bývalej Juhoslávie v dnes už skapínajúcom (ak nie skapatom) Hnutí nezúčastnených krajín, to znamená takých, ktoré nepatria k žiadnemu mocenskému bloku. Čiže alibisticky nepatria k nikomu. Dve tretiny členských krajín OSN, čo sú prosím dve stovky subjektov, sa k tomuto hnutiu „hlásia“. Ale Titova Juhoslávia si touto iniciatívou kryla chrbát proti sovietskemu impériu a jeho satelitom. Pripomeňme, že intervenciu sovietskych vojsk v Maďarsku v roku 1956 neodsúdila ani neschválila a bratskú pomoc piatich armád Československu v roku 1968 už výslovne kritizovala. Mimochodom, aj Juhoslávia zažila v roku 1968 študentské demonštrácie, lenže študenti z Belehradu alebo Záhrebu už čítali menej promiskuitného Karola Marxa, ale venovali sa viac takým šialencom ako Erich Fromm alebo Sigmund Freud.

Pri nasledujúcej večeri mi v osobnom, ale nijako utajenom rozhovore prof. Bebler vyjavil, ako vidí osud vtedy už neexistujúcej „posttitovskej“ Juhoslávie. Vyžaroval z neho obdiv pre chorvátske „kanóny“, vďaka ktorým si Chorvátsko vybojovalo nezávislosť od Belehradu. Slovinsko tú nezávislosť získalo takpovediac zadarmo. Bojovať mesto od mesta v troskách svojich miest nemuselo. Mimochodom, Anton Bebler sa stal predsedom Euroatlantickej rady vo svojej krajine a výrazne prispel k úspešnému referendu o vstupe Slovinska do NATO (2003). Také referendum pritom NATO ako nie nadnárodný, ale iba medzinárodný pakt vôbec nepožaduje a Slovinsko je jedna z mála krajín, ktoré ho uskutočnilo.

Tragédia bývalej Juhoslávie spočívala v tom, že Západ (rozumej USA) žil v ošiali „jugoslavizmu“, čo je pojem označujúci Juhosláviu ako kvázi spojenca Západu a bránu do komunistickej Európy, diktatúra sem, kopytom tam. Preto „jugoslavisti“ v administratíve prezidenta Clintona tak dlho zabraňovali úderom proti Srbsku. Ich „jugoslovanské“ srdcia kapitulovali až po zverstvách srbských ozbrojencov v moslimskej Srebrenici (iba špička ľadovca) a napokon v Kosove.

Srbsko – krajina, kam Slováci takmer nechodia

„Postjuhoslovanská“ vojna bola iba jednou zo sérií tzv. balkánskych vojen, dúfajme, že jednou z posledných a nie ostatných. Slovenskú verejnosť však vtedy vojna proti Srbsku, ktoré si nechcelo pustiť svoju nadvládu nad Chorvátskom (veď sám Tito bol po rodičoch univerzálny chorvátsko-slovinský „hybrid“) a bývalými socialistickými republikami a autonómnymi socialistickými územiami. Na Slovensku si však mnohí mýlili Juhosláviu so Srbskom a dnes nezávislým Chorvátskom, nehovoriac o ďalších bývalých republikách či územiach. Nepochybne, Srbsko sa chápalo ako hlavný nástupnícky štát Juhoslávie. Podobne, ako sa Rusko vníma ako hlavný nástupnícky štát Sovietskeho zväzu. Kto útočí na Srbsko, útočí na Juhosláviu!

No a vidíte, chodíme masovo do Chorvátska, máme tam dokonca rezidencie, jachty, vily a prečo nie, keď sme si na to po daňovom priznaní zarobili? Nie je na tom nič zlé, ak sme dane poctivo priznali. Srbsko nás ako turistov zaujíma oveľa menej ako Chorvátsko alebo Čierna hora, pretože Srbsko nemá more. Nemôže (možno našťastie) prijať euro ako menu a píšu tam, na rozdiel od Chorvátska, inou literou, aj keď sa tam poľahky dorozumiete po svojom.

Chorvátsko si však muselo svoje turisticky atraktívne jadranské letoviská tvrdo vybojovať v neľútostnej vojne s veľkým bratom. To je iba glosa na úvod letnej sezóny, keď sa značná dávka Slovákov opäť chystá vtrhnúť na pobrežia chorvátskej „Adrie“.

Autor je bezpečnostný analytik.

244