Partizánskej vojny na Ukrajine sa zákonite dočkáme. Ale až po tom, keď Ukrajina prehrá vojnu s panovačným "bratom"

Vývoj na ukrajinskom obrannom vale sa dá ľahšie predpokladať po tom, čo „Američania“ prebehli na ruskú stranu. V Kremli búcha šampaňské a z vojny sa stala veľká neznáma. Krajina našich východných susedov ostala bez ochrany strýka Sama.

Ukrajinský front vykazuje jasné trhliny, Rusi každý deň a pri veľkých ľudských stratách dobýjajú nejakú tú dedinu. Ruský spôsob boja je pre tých, ktorí si niečo prečítali od T. G. Masaryka, známy. Expanzia, územná žravosť a rusifikácia majú zelenú, človek je to posledné, na čom záleží. Do posledného Rusa! Inak „atómovka“! Je to, ako by ste pri vyjadreniach kremeľských pohlavárov a ich hlásnych trúb v štátnej TV, ako sú napr. Dmitrij Medvedev alebo Maria Zacharovova, čítali Mein Kampf, ktorý spísal iný „pošuk“ (správnejšie po slovensky „pojašenec“).

Spojenci Ukrajiny

Ukrajina po strate amerického sponzora získala na svoju stranu Európsku úniu, lenže to je malý pán a nenechá sa tak pohodlne organizovať z jedného centra. Svoju obranu EÚ trestuhodne zanedbala až tak, že Ukrajinci sa nateraz musia spoľahnúť sami na seba. Ale áno, morálna podpora Bruselu je v týchto dňoch výrazná, lenže EÚ je v tejto hre celkom bezvýznamná. Nasadila síce post festum veľmi úbohu zbraň – diplomaciu – , lenže tá nemá kanóny. A ak ste zversky napadnutí tak ako Ukrajina, vašich ľudí musíte brániť, inak sa vám postrácajú vo svete.

Realita je trochu iná

Zvonka to vyzerá jednoducho: Rusko sa bráni pred expanziou NATO, rusky „govorjaščich“ tam na východe tejto krajiny už ako malé bábätká akýsi banderovci dusili v pôrodniciach v inkubátoroch, opozičník Navaľnyj bol zločinec. Podobných sprostostí a neprávd nájdeme v oficiálnej slovenskej vládnej propagande neúrekom.

Rusko túto vojnu začalo preto, že vrchného kremeľského „pojašenca“ jeho vlastná spravodajská služba (FSB) presvedčila, že Ukrajina je „k mání“, takpovediac lacná za groš a utláčaný ruský ľud Ukrajiny bude útočníkov vítať orgovánmi (hoci nebol zrovna májový čas), simplemente bude to selanka. Lenže nebola. Už tuhý ukrajinský odpor proti Rusom hneď na počiatku vojny a úspešná obrana Kyjeva (Rusom sa napriek nasadeniu svojich najelitnejších jednotiek nepodarilo „vzjat“ hlavné kyjevské letiská v Borispole) dávali tušiť, že nepôjde iba o akúsi raz-dva vojničku ako v Gruzínsku alebo kedysi v auguste 1968 v Československu, keď Sovieti „vzjali“ Ruzyň na prvý šup. Obsadenie letiska je nutný základ pre vojenský zdar každej modernej vojenskej operácie.

Treba pripomenúť, že od okupácie Krymu Ukrajinci s ruským útokom rátali a pripravovali sa naň. Vtedy však mali na vytvorenie obrany a podzemného odboja za chrbtom USA a nie rozpačitú EÚ. Tá sa prebudila z dojemnej viery v dobré ruské úmysly až teraz. Protitankové strely vtedy začali prúdiť z NATO (a hádajte, kto tam má hlavné slovo), takí Nemci sa pochlapili iba tým, že zaslali na Ukrajinu niekoľko kusov helm a vraj nepriestrelných viest.

Partizánska vojna Ukrajinu neminie, ale Rusov poteší

Máme tu pred sebou dva scenáre, jeden horší ako druhý. Tým prvým je vytvorenie ukrajinského odboja, ak „malorusi“ túto vojnu proti „veľkorusom“ prehrajú. Partizánska vojna. Na Slovensku sa kedysi taká vojna (SNP) glorifikovala. Partizáni však majú nedobrú povesť – násilníci, opilci, lúpežníci, niečo ako Vietkong. Prísť, vyžrať špajzu, znásilniť, povesiť skutočných alebo údajných kolaborantov a zdupkať do hôr alebo do džungle. Pre Rusko by to bol dobrý argument – vidíte, čo je to za banderovskú svoloč? My sme to od počiatku vedeli…

Druhý scenár? Partizáni na Ukrajine nemajú prirodzené podmienky – hory, lesy, neistá podpora obyvateľstva na východe krajiny a na Kryme. Juhoslovanskí a bieloruskí partizáni takú kedysi podporu mali, Vietkong nie, ten Juhovietnamci nenávideli. Veľkou, ale spornou výhodou pre ukrajinský odboj bude podpora Poľska a pobaltských krajín. Tie si s Rusmi alias Sovietmi zažili svoje.

Autor je bezpečnostný analytik.

207