Hojdačková politika D. Trumpa privádza jeho spojencov do zúfalstva. Sleduje vo vojne s Iránom stratégiu, taktiku alebo chaos?

V jeden deň je prezident Trump obomi nohami v priamej vojne s Iránom a zosiela hromy – blesky, na ďalší deň vyhlasuje dohodu o urovnaní konfliktu za takmer hotovú, nasledujúci deň je opäť aspoň jednou nohou o hodinu pred vojnou a o chvíľu vojenský úder zruší a rokuje. A všetko opäť dokola. Svet sa iba bezmocne prizerá.

Vyvstáva otázka, či zo strany Trumpa ide o mlátenie prázdnej slamy bezradného politika jednej z dvoch superveľmocí, o premyslenú taktiku alebo dokonca o stratégiu s cieľom unaviť a dezorientovať protivníka. Ten protivník má síce na svojej strane vnútorné mocenské páky, ale proti sebe vlastné obyvateľstvo. Kapitulácia pred malým satanom (tak teokrati v Iráne nazývajú USA) by sa rovnala samovražde režimu.

Mnohí analytici, ba dokonca politici označujú také výkyvy za prejav bezmocnosti, iní v tom vidia zdravý nátlak na režim, pretože jeho ekonomika sa rúti. Tá americká sa nerúti, začína mať ale kvôli vojne vážne problémy. Dohodu chcú obe strany, ale ich predstavy sú natoľko odlišné, že nielenže nie je na dosah, ale ako tvrdí Trump, je zatiaľ v nedohľadne. Najjednoduchšie to majú v Izraeli. Tam nebudú veriť žiadnej dohode, aj keby ich Irán s USA podpísal sto a všetky mali okrasný punc fatwy – niečo ako náboženského súdneho výroku, odporúčania.

Otázka, či Trump koná bezradne, alebo skrýva v talóne svoj tajný plán, sa nedá zodpovedať. Jeho výroky v každom prípade pôsobia chaoticky, lenže už Niccolo Machiavelli, nestor netransparentnej a prešibanej diplomacie, považoval za skvelého takého politika, ktorý sa správa nevyspytateľne a pôsobí ako blázon. Nepriateľ potom vôbec nevie, čo od neho môže alebo nemôže očakávať. Irán to zjavne nevie a nevedia to ani nervózni európski spojenci, na ktorých vojna USA s Iránom dopadla najviac, pretože Amerika je vo fosílnych palivách sebestačná, patrí dokonca k tzv. čistým vývozcom, čo o sebe krajiny EÚ povedať nemôžu ani trochu. Sú buď závislé od arabských krajín, alebo stále ešte od Ruska.

Za a proti

Zástancovia prezidenta Trumpa v krokoch americkej administratívy vidia strategický kalkul. Trump dal podľa nich Iránu na vedomie, že masívny vojenský zásah je kedykoľvek možný, ale nikdy nie je predvídateľný. V samotných USA Trump svojim kľučkovaním a manévrovaním vyviedol z miery aj mnoho vysokopostavených republikánov v Kongrese. Čím viac sa blížia „mid-term elections“ (voľby v polovici volebného obdobia prezidenta), tým rýchlejšie rastú obavy z ekonomických nákladov na angažmán v tejto vojne a z toho, že nikto poriadne nevie, kam vývoj speje. Trump ani svojmu bližšiemu okoliu nič o svojich úmysloch neprezradil, nič konkrétnejšie neodhalil.

Kritici oponujú tvrdením, že nepretržitá „hojdačková politika“ prezidenta vyvoláva zmätok, vnútorné pnutia v Republikánskej strane, Kongrese aj vo verejnosti. Vedú podľa nich len k obavám z eskalácie a nijaký zmysluplný prínos nevidia. Vojna vraj vyprázdňuje americké zásoby munície a zvyšuje riziko celoplošného konfliktu v stredovýchodnom regióne.

Možno iba niektorí jednotlivci z Trumpovho úplne najbližšieho okolia vedia, kam ich prezident vlastne smeruje. Tým, ktorí pozorujú situáciu z väčšej diaľky, očividne dochádza kyslík. Týka sa to predovšetkým európskych spojencov ochromených blokádou Hormuzského prielivu. Do uzavretia tejto vodnej cesty ňou prešlo priemerne 120 – 140 lodí, resp. tankerov denne, zatiaľčo od jej uzavretia ich prekĺzla iba hŕstka, zrejme po dohode s obomi stranami, pretože aj USA premávku blokujú.

Ale Trump bude pre väčšinu sveta vždy na vine. Ak vojna skončí ako tak dobre, budú ho obviňovať, že ju vôbec začal a zbytočne spôsobil ťažkosti. Ak skončí zle (a Irán sa časom dopracuje k jadrovým zbraniam), budú ho všetci obviňovať z toho, že ju nezačal skôr, už počas svojho predošlého volebného obdobia.

Autor je bezpečnostný analytik.