Dnes má meniny: Marek
Každý zo svojho najbližšieho okolia dobre vie, že ten, kto sa doma cíti finančne alebo inak nedocenený, poprípade je dobrodruh, často odchádza “von” a Rakúsko je magnet. Dobre sa tam žije, dobre zarába a ľudia na naučili byť k cudzincom, predovšetkým k bývalým príslušníkom monarchie, vľúdni.
Najmä k Maďarom a Slovákom. K Čechom už menej, pretože tí najviac prispeli k tomu, aby “k und k” monarchiu rozbili. Ale na uliciach miest ako Viedeň, Salzburg, Graz, Linz, Innsbruck alebo inde sa Slovák cíti bezpečne a keď má problémy s nemčinou, stretáva sa sa so súcitným pochopením.
V rakúskych médiách nájdete inzeráty hľadajúce “do tímu” kozmetičky, znalkyne masáží sú ešte vítanejšie podobne ako sociálne pracovníčky, uprednostňovaní sú aj dobre vyzerajúci mladí muži zo zahraničia, ktorí sú ochotní robiť nezáväzný doprovod starším, majetkovo dobre zaopatreným, i keď často už nie tak dobre vyzerajúcim dámam, niekedy sa prikladá priamo aj elektronická adresa alebo číslo na mobil. Tieto finančne zaistené dámy si ale potom od dobre vyzerajúcich mužov vyžadujú aj špeciálnu protislužbu. Korona túto susedskú ľudskú súdržnosť spomalila a skomplikovala život nielen “džigolom” a prostitútkam, ale aj študentom, zdravotným sestrám, čašníkom aj čašníčkam, predavačom a predavačkám v pizzeriách, upratovačkám, opatrovateľkám, chyžným, šikovným remeselníkom, podnikateľom, taxikárom aj takzvaným pendlerom, ktorí sa finančne, pracovne a z iných dôvodov cítia v Rakúsku lepšie ako na Slovensku. Ale napriek korone sa lietajúci Slovák na viedenskom letisku Schwechat nemusí veľmi trápiť s nemčinou, Slovákov tam zamestnávajú radi a je ich tam stále požehnane.
Obyvatelia slovenského etnického pohlavia sa inak po dnešnom Rakúsku pohybujú už dlhé generácie, žili s ostatnými Rakúšanmi v jednom štáte a dávno pred schengenskou hranicou sa po habsburskej monarchii, či už v dnešnom Rakúsku, alebo dnešnom Maďarsku, mohli voľne potulovať. Po roku 1948 ich prílev zamrzol, po roku 1968 sa hranice otvorili a po r. 1989 a po vstupe do EÚ sa jednostranný pohyb obyvateľstva Slovensko-Rakúsko zmnohonásobil. Dôvody na odchod do Rakúska nespočívajú len vo vyšších platoch, lepších dôchodkoch a už ani nie v politických problémoch. K príčinám sa pridáva aj rozhodnutie zbaviť sa byrokratického komandovania slovenských úradov, v Rakúsku to je znesiteľnejšie.
A hlavne, Slovák sa môže kedykoľvek beztrestne – na rozdiel od emigrantov po roku 1968 – vrátiť na Slovensko. Už to nie je “nezákonné opustenie republiky, za to ste v príjemnom či menej príjemnom exile “vyfasovali” v neprítomnosti dobré dva roky a vaši príbuzní doma to potom v kariére nemali na ružiach
ustlané, ak neboli trebárs murármi alebo baníkmi. Podľa posledného sčítania obyvateľstva v Rakúskej republike (2020) sa značné množstvo Rakúšanov opäť hlási k slovenskej národnosti a slovenskému jazyku, pričom ide o potomkov, čiže o druhú až tretiu generáciu naturalizovaných Rakúšanov. Počet Slovákov, ktorí v Rakúsku pracujú, ale nie sú občanmi, sa dá len ťažko odhadnúť. Slováci, hoci tam majú Rakúsko-slovenský kultúrny spolok (Österreichisch-Slowakischer Kulturverein), nie sú – na rozdiel od Slovincov – akceptovaní ako národnostná menšina. Deti však majú možnosť navštevovať rakúsko-slovenské základné školy, kde si udržiavajú povedomie, že nie sú Nemci (pardon, Rakúšania) a aké-také povedomie o slovenčine sa môže v budúcnosti hodiť nielen z nostalgie, ale aj v obchodovaní.
Autor je bezpečnostný analytik.