Čínu budeme už ťažko doháňať, tvrdí geopolitický expert. EÚ a Rusko podľa neho hrajú už zanedbateľnú rolu

Bernhard Seyringer, ktorý pracuje ako geopolitický expert v Rakúskom inštitúte pre európsku a bezpečnostnú politiku (AIES), sa rád vyjadruje k vzťahom medzi Čínou a USA v druhom Trumpovom období.

Vplyv EÚ a Ruska na svetové dianie už hodil za hlavu, tieto štáty sú preňho momentálne mimo hry. Píše ponuré články a rozdáva rozhovory o bývalých veľkých obdobiach Ruska a Európy, ale svetovú budúcnosť v týchto dvoch entitách nevidí. U Číny vidí dlhodobú stratégiu, Európa – vrátane Ruska – je podľa neho cintorínom niekdajších ilúzií.

Európske slabosti a jediná šanca – transatlantické technológie

Autor viackrát spochybňuje európsku politiku regulácie klímy, ilúziu technologickej suverenity nad USA a previazanie spolupráce Ruska a Číny. Nič z toho nie je podľa jeho názoru pravdepodobné.

Je presvedčený, že svojou klimatologickou politikou sa Európa (EÚ) dostala v r. 2025 na vrchol a odtade už povedie iba cesta dolu. Táto politika ruinuje priemysel, dopadá nepriaznivo na občanov a vytúžený úspech tejto politiky je pritom kontraproduktívny. Klimatologická politika narazila na fyzické, ekonomické a spoločenské hranice. Aj keď na svetových ekonomických fórach táto filozofia stále dominuje, predstava, že vďaka nej je možné prerobiť priemyslové systémy, sa prieči geostrategickej logike.

Stredná cesta medzi Čínou a USA je fantazmagóriou

Táto cesta – pohybovať sa medzi Čínou a USA, teda hrať to niekde uprostred na obe strany – je odsúdená na zánik. Jediné realistické východisko je transatlantický technologický pakt, v ktorom Severná Amerika a Európa (EÚ) spoja svoje schopnosti a dokážu si voči Číne udržať konkurenciuschopnosť. Túto strednú cestu inak nevymysleli v Bruseli, ale v Pekingu. Bol to šikovný pokus rozdeliť dvoch silných politických a hospodárskych hráčov. Donald Trump na túto hru neskočil a jeho reči o konci neužitočného NATO smerovali skôr k tomu, aby transatlantický zväzok ochránil – ekonomicky, politicky aj pragmaticky. Bolo to niečo ako záchranné lano pre EÚ, ale inštrumentalizovalo sa na americkú požiadavku zvýšenia výdavkov na obranu. Európa sa urazila, pretože sa cítila americkou vojenskou podporou istá. Žila celé desaťročia v predstave, že USA potrebujú Európu a nie naopak. A zo sociálneho hľadiska sa nemala zle.

Transatlantické vzťahy sú teraz na ostrie noža, ale Trump sa tvári neústupne. Vie, že ťahá za silnejší koniec. Celkom nemilosrdne trvá na svojich požiadavkách, vyhráža sa tarifnou politikou, blokuje vzájomné multilaterálne procesy, ale to vôbec neznamená, že by európsky západ pustil k vode. Iba Európu „dusí“, aby vyjednal lepšiu dohodu a bilaterálnymi dohodami s jednotlivými krajinami Európu rozdrobuje.

Politika voči Číne ostáva nezmenená

Tvrdá línia voči Číne z prvého Trumpova obdobia sa nielenže nezmenila, dokonca nadobudla na ostrosti. Pre Európanov to je nepríjemné, ale vedie k tomu, aby sa stali geopoliticky dospelými.

Ak sa Čína spolieha na svoje suroviny, Trump zatlačil na inom mieste. Jeho vyhrážky pripojenia Grónska k USA sú geostrategicky absolútne závažné. Tento krok, ak sa uskutoční, rozhodne o tom, kto bude mať v blízkej budúcnosti prístup k strategickým surovinám a k novým obchodným trasám.

Európa túto hrozbu (iste, okrem Dánska) berie až trestuhodne na ľahkú váhu.

Autor je bezpečnostný analytik.

480