Komunizmy, ako zlodejské a utláčateľské systémy, sú staré ako ľudstvo samo. Kubánci zo svojej krajiny masovo utekajú

Historik, politický komentátor a demograf Aleksandr Ocler žijúci vo Francúzsku, sa už tri desaťročia venuje ostrovnej komunistickej republike Kuba (República de Cuba) a konštatuje, že počet obyvateľstva tohto štátu sa drasticky znížil na 8, 62 miliónov. Mimochodom, ešte podľa kubánskeho sčítania obyvateľstva z roku 2017 tam žilo 11, 22 milióna ľudí.

Len v rokoch 2022 – 2023 však zdupkalo 18 % Kubáncov, nielen na Floridu v kapitalistických USA, ale aj do iných krajín v Karibiku. Po Haiti sa Kuba stala druhou najchudobnejšou krajinou Latinskej Ameriky.

Čo sa stalo na ostrove slobody?

Nič nové pod slnkom, len ľudia už dávno stratili nádej a „kubánsky exulantský syndróm“ pripomína ten slovenský. Odchádzajú najmä mladí a vzdelaní. Kubánci sú ťažkí vlastenci, Kuba je pre nich všetko a v emigrácii sa z nich preto stávajú zúriví odporcovia kubánskeho režimu. Kubánci pritom neutekajú pred komunizmom, tento podvod už prestal fungovať aj na Kube. Ibaže podľa zákonov tam vládne Komunistická strana Kuby, no komunizmus tam funguje – našťastie – iba na papieri. Po prevzatí moci sociálnymi inžiniermi ako Fidel Castro sa z nej stala tá najobyčajnejšia totalitná krajina. Absolútna moc a nové štátne náboženstvo (ateizmus, marxizmus-leninizmus) je nedotknuteľné podobne ako postavenie vládnucich komunistov. Kto navštívil Kubu a dostal sa za hranice ohradených lacných letovísk pre zahraničných turistov ako povestné Varadero, vidí inú Kubu.

Tam (nielen v dvojmiliónovej Havane) je komunizmus dávno mŕtvy. Ľudia sú síce veselí, ocenia vašu španielčinu, ženy rady tancujú a smejú sa, o politike nikto nehovorí a robí dobre, fízli sú všade. A Kubánci radi turistov okrádajú. To im z ilúzie dojemného bratstva ostalo. Jedno ich však spája: neplatia nájomné, majú mizernú zdravotnícku starostlivosť, ale majú ju, a chovajú nechuť k práci. Z vlastnej skúsenosti z návštev Floridy a rozhovorov s už poameričtenými Kubáncami vidím, ako sa tí „starí“ Kubánci hanbia za tých „nových“ a ich lenivosť, aj keď sú to často najbližší príbuzní.

Na komunistov sa vo svete už nikto nehrá, toto primitívne náboženstvo je geopolitická minulosť

Niekto môže namietať, že komunizmus existuje, veď máme vo svete stále ešte komunistické strany (v Severnej Kórei, v Číne, vo Vietname…). Ale aj to je podvod. Tieto strany už majú vlastnú „kapitalistickú“ identitu a ak nechceli svoje národy nechať vyhladovať, museli prejsť na prinajmenšom hospodársky kapitalizmus, inými slovami na trhovú ekonomiku. Z Číny (ČĽR) sa stal hyper-kapitalistický štát. A štátne náboženstvo? To ostalo. Je to ako povera, ktorá je v príkrom rozpore s vierou, ale drží sa ako pohanská tradícia. Ale od toho sú predsa povery, tie majú tuhý korienok.

Sama tradične katolícka Kuba prijala ateizmus ako nové náboženstvo a ustanovila misionárstvo ako hlavný vývozný artikel (Kongo, Angola, Etiópia, Grenada, Bolívia). A vyslala aj známeho spasiteľa menom Che Guevara. Jej hlavným vývozným tovarom sa stala revolúcia a násilie. Dokonca zakázala Vianoce a tento zákaz zvrátila až legendárna návšteva pápeža Jána Pavla II. na Kube.

Hru na na komunistické pokrytectvo vystriedali iné atribúty: „revolučný“, „ľudový“, „národný“, „marxistický“, „oslobodenecký“, „demokratický“, „víťazný“ takisto ako skrížené hybridy „národno-oslobodenecký“, „ľudovo-demokratický“, „marxisticko-leninský“, „revolučne-frontový a iné. Vrátili sme sa k polyteizmu (mnohobožstvu) a začali sme nosiť na prvomájových sprievodoch nových pánbožkov: tu Lenina, tu Stalina, tu bradatých hipisákov Marxa a Engelsa, inokedy Mao-Ce Tunga, Ho Či Mina, v československej realite Gottwalda, Dubčeka, Husáka a iné božstvá nižšieho rangu, ale domáceho pôvodu.

Iba si treba dávať pozor, ktorý z týchto nových pánbožkov z panteónu vyvolených vypadne po každej novej revolúcii. Vypadli všetci.

Autor je bezpečnostný analytik.

661