Bieda slovenskej zahraničnej politiky. Za Demeša a Kňažka naša krajina vyštartovala dobre, odvtedy je situácia nestála

Štát, pod hlavičkou ministerstva zahraničia, hoci hrubú prácu dodávalo ministerstvo obrany, občas vydal nejakú tú Bezpečnostnú stratégiu Slovenska, netušiac, že Rusko je prototyp koňa, ktorý už len vyvádza kopytami.

Od Demeša a Kňažka sa cez E. Kukana (kalap dolu pred týmito ministrami) stereotypy veľmi nezmenili. O tých výnimkách by sme mohli vari len diskutovať. Ministrov v tomto rezorte malo Slovensko v ére samostatnosti dosť, ale asi je lepšie, aby sa vymieňali a ministri tam neboli do konca súdneho dňa ako za „socíku“.

Galiba menom ukrajinská kríza

Slovensko sa od krízy na Ukrajine veľmi nevyznamenalo. Výskumy verejnej mienky neukazovali po anexii Krymu „bohviečo“ a po ruskom útoku na zvyšok Ukrajiny mala terajšia vláda na svojej strane nielen určitú časť verejnosti, ale už aj vládou ovládané médiá. Dobre zohratá partia! Slovenský premiér to tiež dobre vystihol – priamo po klaunsky: napadnutie Ukrajiny bolo síce v rozpore s medzinárodným právom, ale… Načo susedom dodávať vodu, keď u nich horí? Raz nám tá voda môže chýbať. A jeho minister zahraničia poslušne sekundoval. Áno, rozdali sme zbrane!

Slovensko môže mať šťastie, že má dobrého suseda, na ktorého sa v zahraničnej politike mohlo
spoľahnúť. Toho suseda nenájdete na západnej ani severnej hranici, nájdete ho na tej južnej. Už sme zabudli, ako sme tu slovenských Maďarov po roku 1990 ponižovali? Po ruke máme dnešné
protieurópske Maďarsko, ktoré chce meniť etnické hranice Európy a slovenská vládna garnitúra sa ruka v ruke s orbánizmom pridala na zlú stranu barikády. Vybrala si štúrovskú lásku k nešťastnému východu a kollárovskú náklonnosť k mocnému „dubisku“, o ktoré sa môže riadne oprieť. Sranda je, že spoločne so súčasným Maďarskom.

Ono to dlho nepotrvá, aj slovenská zahraničná politika a jej smerovanie sa bude meniť. Len toto je hanba a nič než hanba. A to prosím po pravidelných výročiach bratského vstupu armád (21. augusta) Organizácie Varšavskej zmluvy. Inak, tie armády, ktoré sem vpadli, aby zastavili údajnú
kontrarevolúciu, boli iba štyri. Tá východonemecká (už nie Wehrmacht, ale Volksarmee) sa vtedy
medzinárodného práva pridržala a zastavila sa na československých hraniciach. Iba dala signál
solidarity s bratmi v zbrani. Ďalej za hranice oboch nemeckých štátov podľa povojnových dohovorov nesmela. Škoda, že ruská armáda sa pri vpáde na Ukrajinu medzinárodného práva nedržala, mali by sme dnes v Európe menej problémov a aj vody horiacej Ukrajine by sme dodávali dosť. Však máme Dunaj. Keď horí u suseda, nehorí predsa u nás. Ibaže Rusko nenapadlo Ukrajinu vodou ani jablkami, napadlo ju bombami, raketami, dronmi a zabíja a zabíja. Na Slovensku teraz prebieha ostrá diskusia vo veci zvýšenia výdavkov na zbrojenie a mnohí politici majú z čoho vytĺkať kapitál. Veď kto by už nechcel vidieť na modrom nebi holubičky namiesto stíhačiek? Treba si však pripomenúť slová rímskeho štátnika (poznáme ho pod menom Cicero): Salus populi suprema est lex (Bezpečnosť ľudí je najvyšší zákon).

Autor ke bezpečnostný analytik.

337