V každej moslimskej krajine sa ma študenti pýtali tri rovnaké otázky, hovorí učiteľka a cestovateľka Janka

Zanietená učiteľka angličtiny a vášnivá cestovateľka Jana Mrenová žila a vyučovala študentov v moslimských krajinách, ale aj Arménsku, či Rumunsku. Spontánnou srdečnosťou, nadšením z dobrodružstva a objavovania iných kultúr inšpiruje nielen svojich študentov. O krajinách, ktoré navždy ostanú v jej srdci, rozpráva s nesmiernou úctou a láskou. A patrí k nim určite aj rodné Slovensko.

Janka, v auguste si sa vrátila po 2,5 ročnom pobyte v Rumunsku, kde si vyučovala angličtinu. Čo ťa aktuálne zamestnáva?

Áno, som opäť doma a pokračujem vo vyučovaní študentov v Bratislave. Môj rozvrh je kombináciou živých hodín v rôznych firmách a u klientov s online vyučovacími hodinami z domu. Ale musím povedať, že mi táto pestrosť a presuny v rámci rôznych lokalít mesta vyhovujú, lebo mňa sedenie na zadku doslova bolí (smiech).

Čo ťa priviedlo k učiteľskému povolaniu a ako dlho sa mu už venuješ?

V jazykovej škole pôsobím s prestávkami, počas ktorých vyučujem angličtinu v rôznych krajinách sveta, už trinásť rokov. Bol to úplne prirodzený prechod po ukončení vysokej školy a moje prvé zamestnanie, v ktorom som sa okamžite našla. Vyštudovala som anglický jazyk a literatúru v kombinácii s náboženskou výchovou na Katolíckej univerzite v Ružomberku.

To je zaujímavá kombinácia, vyučovala si niekedy aj náboženskú výchovu?

Nie, nikdy. Náboženskú výchovu som si doplnila, mysliac si, že to bude tá ľahšia časť štúdia, ale bola práve tou náročnejšou, keďže ide o filozofický predmet s presahom do spirituality, ktorý sa nedá „len naučiť“ a potom aplikovať. No zároveň to bolo nesmierne zaujímavé a obohacujúce a myslím si, že práve táto študijná kombinácia ma posunula tým smerom, kde som dnes. Keď som písala diplomovú prácu, v ktorej som porovnávala kresťanstvo a islam, tak ma mimoriadne zaujali moslimské krajiny a chcela som naozaj vedieť, ako sa tam žije. Náboženstvo som odjakživa  vnímala veľmi prakticky – malo by byť vidieť na našich skutkoch a v správaní. Religiozita je však zaujímavý systém toho, ako vedia ľudia fungovať podľa rôznych náboženstiev. Preto som sa aj rozhodla vycestovať a spoznať krajiny ako Maroko, Turecko, Omán a Tadžikistan, v každej z nich je islam a v každej je v inej podobe. Asi tým, že som náboženstvo nezačala vyučovať hneď po škole a prešlo odvtedy už dosť času, stratila som priveľa vedomostí, ktoré by boli potrebné na výučbu.

Kedy si pocítila, že chceš cestovať nielen ako turistka, ale aj žiť a pracovať v rôznych krajinách?

Veľmi rýchlo. Asi po prvom roku v práci v jazykovej škole. Mala som jedného kolegu, ktorý mi spomenul, že existuje nejaká organizácia AIESEC, cez ktorú sa dá cestovať. Tak som tam šla a spýtala sa, ako to funguje a aké sú možnosti. Veľmi som chcela ísť do inej ako európskej krajiny, lákalo ma Maroko. To však z nejakých dôvodov vtedy nebolo možné, a tak som išla prvýkrát na tri mesiace do Turecka. No a bolo to absolútne famózne. Veľmi som si to užila, ale bol to aj veľký šok, čo sa týka učenia, lebo po anglicky tam vedeli málo a angličtina sa tam v podstate učí po turecky. Ale našťastie mám istý komunikačný dar, ktorý som pravdepodobne zdedila po dedkovi, ten hoci nebol učiteľ, mal fantastické učiteľské vlohy a bol obľúbený. Čiže aj ja – snažila som sa rukami, nohami a v angličtine, no zvládla som to. Mala  som výborných kolegov a veľa sme cestovali. Naozaj veľa som sa tam naučila a tak trochu som sa zobudila a zistila, ako veľa neviem o vlastnej krajine.

Čo napríklad?

Turci boli veľmi vzdelaní o svojej krajine, hrdí na históriu a veľkú Osmanská ríšu a keď som im povedala, že som zo Slovenska, tak povedali: „Tak to si vlastne Turkyňa, lebo Osmanská ríša bola až pri Viedni.“ Ja som sa, samozrejme, urazila, no potom som zistila, aké mylné predstavy majú ľudia o Slovensku, keď mi napríklad povedali, že sme boli Sovietsky zväz alebo že máme dodnes u nás Rusov. Častokrát ma presviedčali o podobných veciach, a tak som im chcela vedieť presvedčivo argumentovať, motivovalo ma to sa veci doučiť. Bol to vôbec prvý impulz, aby som sa viac zaujímala o vlastnú krajinu a vedela ju obhájiť. Teraz, čím viac cestujem, tým viac ma zaujíma naša história, naši hrdinovia a to, ako sme sa my dostali tam, kde sme. Ja sa totiž v zahraničí považujem za takú malú „ambasádorku“ (úsmev). Vždy som mala na pamäti, že čokoľvek spravím, dobré alebo zlé, nebude to nejaká Jana Mrenová, ale bude to Slovenka. A to je pre mňa veľmi dôležité. Čokoľvek som urobila, prezentovalo nielen mňa, ale hlavne moju krajinu.