V každej moslimskej krajine sa ma študenti pýtali tri rovnaké otázky, hovorí učiteľka a cestovateľka Janka

Janka na svadbe v Ománe, ktorý ju mimoriadne príjemne prekvapil, aj pre prirodzenú úctu a rešpekt, ktorý miestni obyvatelia prejavujú svojej vláde. Zdroj: Archív J.M. Janka na svadbe v Ománe, ktorý ju mimoriadne príjemne prekvapil. Zdroj: Archív J.M.

A ako tvoje cesty ovplyvnila pandémia?

Covid sa pritrafil počas môjho pobytu v Rumunsku a zrazu som sa musela nájsť v online svete. Môžem byť covidu vlastne vďačná, lebo inak by som nikdy neučila online. Nikdy ma to nezaujímalo, nemala som to rada, ale zrazu to bolo nutné a bol to jediný spôsob obživy. Veľmi rýchlo som sa to naučila a som rada, že som to zvládla. Bývala som v rodinnom domčeku s vlastným vchodom, avšak pri letisku a štvorprúdovke. Dovtedy som si nikdy neuvedomila, aký je to strašný hluk, keď lietadlá prelietavajú rovno nad strechou domu a ako ma to vyrušuje – stále som čakala, že mi raz jedno predsa len padne na hlavu (smiech). Keď prišiel covid, lietať sa prestalo a nastalo príjemné ticho, za ktoré som bola na čas vďačná.

Aké sú tvoje ďalšie plány?

Teraz určite ostanem na rok – dva doma, mám rada tú svoju rutinu, keď idem po schodoch k sebe domov a otvorím si okienko na stene, ktoré je vlastne zrkadlom. Bola to taká šialená, spontánna kúpa, ktorú som nikdy neoľutovala (kúpila mi ho mamina). Ale dlho to nevydržím. Potom uvidím nejaký dokument alebo niekoho stretnem, alebo sa mi niečo prisní a idem… Ale už mám v hlave aj destináciu, ktorá ma láka. Je to Petrohrad, lebo milujem balet. Alebo Sarajevo, bola som v Bosne a Hercegovine, ktorá ma zaujala nielen ako trochu smutné miesto pre svoju históriu, ale aj kultúrou, ľuďmi a jedlom.

Janka navštívila aj rumunských Slovákov s ľubozvučnou slovenčinou v oblasti Bihor. Zdroj: Archív J.M.

Zmenil sa nejako tvoj pohľad na rodnú krajinu alebo Slovákov po všetkých cestovateľských zážitkoch?

Po mojich skúsenostiach sa mi zdá, že nielen Slováci, ale aj ostatní Európania o sebe radi rozprávame, že sme pohostinný národ, no ja som si veľmi prehodnotila to slovo pohostinnosť. Lebo nikde na svete alebo v Európe som sa nestretla s takou pohostinnosťou, akú som zažila v Turecku, v Maroku alebo špeciálne v Tadžikistane. Tam som bývala v hostiteľskej rodine, kde si išli požičať peniaze od susedov, aby mi mohli niečo dať na stôl, bola to chudobná rodinka a ja som to, samozrejme, nechcela, ale pre nich to bolo dôležité. U nás je to – dáš si kávu alebo kávu? Ale u nich to je doslova celá chladnička na zemi tebe k dispozícii (jedávajú na zemi). Na túto hostinu príde každá susedka, aby si ťa poriadne obzrela (úsmev). Veta, ktorú používajú moslimovia rovnako ako kresťania – hosť do domu, boh do domu, tu naozaj funguje a oni ňou doslova žijú. 

A je niečo, čo si teraz doma viac ceníš?

Po návrate som vždy vďačná za mnohé veci. Napríklad, že môžem ísť na bicykli v šortkách, že môžem sama bývať, že ma nikto nebude obťažovať, keď pôjdem sama o desiatej večer po ulici. Keď je naozaj len na mne, či sa vydám, alebo nie. Sú to drobné veci, ktoré som zažila v inom kultúrnom kontexte a som vďačná za možnosť výberu. Ak sa mi niekde pomery nepáčia, jednoducho sa vrátim domov. To mnohé ženy či ľudia nemôžu.

Nezvažovala si aj možnosť ostať žiť natrvalo v nejakej vyspelej krajine?

Bolo by to príliš jednoduché zbaliť si kufre a ísť do Kanady či Anglicka. Ale výzvou v mojom živote je – nemať to také jednoduché. Neodsudzujem ľudí, čo si zoberú tašky a odídu, krajina je otvorená. Ale nesmierne si vážim tých, čo odídu, zistia, naučia sa a prídu späť, aby aj ostatní videli ten príklad, že sa to dá. Nechcem byť ďalšia Slovenka žijúca v Anglicku, Prahe či Nórsku, ale Slovenka, ktorá má medzinárodné skúsenosti a práve preto sa vráti späť a niečo sa snaží zmeniť. Ale nie je to jednoduché. Aj ja mám vždy kultúrny šok, keď prídem domov, špeciálne z Anglicka a Írska, hoci som aj tam rýchlo zistila, že nie je všetko zlato, čo sa blyští a nie je potrebné, ani rozumné ich kopírovať vo všetkom. Ale snažím sa dennodenne implementovať malé zmeny a teším sa, keď vidím pokrok a že som aj ja trošku prispela k zlepšeniu situácie. Nemusia to byť žiadne veľké veci. Žiadna krajina nie je ideálna, ale vždy môžeme pridať ruku k dielu, aby to bolo lepšie a slušnejšie. Zo všetkých krajín, ktoré som navštívila, bola len jedna, v ktorej nenadávali na svojich politikov a vládu. Bol to Omán. V čase, keď som tam bola, mali veľmi progresívneho a charizmatického sultána a všetci ho milovali. Dosiahnuť niečo také, že človek naozaj dôveruje tomu, kto vládne a má úprimnú úctu a rešpekt, je možno až nepredstaviteľné. Na moste mali napísanú vetu, ktorú si navždy zapamätám: Omán ľuďom a ľudia Ománu. Nielen krajina je tá, čo má dávať nám, ale aj my by sme mohli a mali prispieť tou svojou troškou…