V každej moslimskej krajine sa ma študenti pýtali tri rovnaké otázky, hovorí učiteľka a cestovateľka Janka

Janka na svadbe v Ománe, ktorý ju mimoriadne príjemne prekvapil, aj pre prirodzenú úctu a rešpekt, ktorý miestni obyvatelia prejavujú svojej vláde. Zdroj: Archív J.M. Janka na svadbe v Ománe, ktorý ju mimoriadne príjemne prekvapil. Zdroj: Archív J.M.

Spomenieš si aj na nejakú vtipnú príhodu?

Určite, veľmi humornú situáciu so šťastným koncom som zažila opäť v TadžikistaneBola som u kozmetičky  – prvýkrát mužského pohlavia! Počas veľmi príjemnej kúry, sa zrazu od vedľa ozval krik a zvada, zistili sme, že sa ku kaderníčke privalil žiarlivý priateľ a padla aj facka. Nuž nelenila som, zaklopala na dvere od vedľa a ako správna emancipovaná Európanka som spustila, že čo si to dovoľuje a že naňho zavolám políciu, ak okamžite neprestane. Popritom mi začala jemne praskať zelená maska, ktorú som mala pekne rozotretú na celej tvári a medzitým zaschla. Tak si viete predstaviť pohľad toho chlapa! Výsledok bol ale pozitívny, lebo bez reptania poslúchol a na druhý deň sa mi tá kaderníčka dokonca ospravedlnila, hoci ona naozaj nemala začo.  Zachránil ma kontroverzne fakt, že som bola žena a cudzinka. Nikdy som, ale vedome neriskovala a nešla niekde sama o 2 v noci, ani v Bratislave. Keď sa na to pozriem spätne, našla som sa, samozrejme, v rôznych situáciách, čo by som teraz už v živote nespravila, ale vtedy ti to nedôjde. Verím, že keď ti nebezpečenstvo nedochádza, tak ešte máš tú ochranu zhora, ale akonáhle ti ten mozoček už dorastie, musíš byť už zodpovedná za svoje činy sama.

V ktorej krajine sa ti najviac páčilo?

To je veľmi ťažká otázka, lebo asi všade. Každá krajina má niečo, čo ma naučila, kde ma  posunula, každá má iný jazyk, ktorý som sa mohla naučiť, každá mala inú mentalitu, iný spôsob výučby, iný  spôsob, ako sa ku mne správali, akí boli pohostinní, nedá sa vybrať jedna.

Skús teda vybrať z každej krajiny niečo, čím bola pre teba výnimočná a s čím sa ti spája.

Tadžikistan je napríklad jediná krajina, ktorá vyvstáva aj trochu v negatívnom slova zmysle, lebo som tam veľmi trpela stravou, bolo mi tam veľmi zle, ako Európanke mi ich príprava jedla vôbec nesadla. Druhý problém bol, že mali naozaj celkom iný spôsob učenia, veľmi striktný, až taký komunistický režim, kde sa kričí po študentoch a kde som ja so svojím štýlom veľmi nezapadla. Na začiatku sme sa v lokálnej miestnej škole, kam chodili študenti od 15 do cca 25 rokov, spoločne dosť trápili, ale po dvoch mesiacoch sme si k sebe našli cestu a bolo to fantastické. No a ešte ma veľmi trápilo postavenie žien v spoločnosti. Tu to bolo cítiť veľmi silno. Už 18 -19 ročné dievčatá sa museli vydať, po 19 roku si už bola stará.

Ako ťa teda prijímali, obzvlášť v moslimských kultúrach, ako slobodnú, nezávislú ženu a cestovateľku, ktorá má viac ako 19 rokov?

V každej jednej krajine sa ma študenti pýtali vždy rovnaké tri otázky – koľko mám rokov, či som vydatá a prečo nie som. Pochopila som, že tá tradícia manželstva ako požehnania a zaopatrenia sa nesie všetkými tými moslimskými krajinami. Je to pre nich samozrejmosť a nespochybniteľný smer, zmysel života, a je veľmi ťažké vysvetliť 15-ročným dievčatám v Turecku, že to tak nemusí byť.

Janka v Ománe, v miestnom tradičnom domácom odeve. Zdroj: Archív: J.M.

Dokázali si to predstaviť alebo pochopiť?

Myslím si, že to nedokážu celkom pochopiť, pretože sú vychovávané v inej kultúre. V Tadžikistane som mala vtedy 27 rokov a už som pre nich bola stará mama. A to, že som nebola vydatá, bolo absolútne šokujúce a budilo to nesmiernu zvedavosť. A podobne v Turecku. Napríklad sa ma nová pokladníčka v obchode popri blokovaní ako druhú konverzačnú otázku spýtala, či som vydatá. Chápem to tak, že sú neskutočne zvedavé, chcú vedieť, aký je život, keď vydatá nie si, ako tak vôbec môžeš fungovať? A čo robíš? Ako celkom sama cestuješ? Ako je to možné? Veľmi ich to fascinuje a zakaždým som z nich cítila obrovskú zvedavosť. Vo svojich odpovediach v dievčenských školách som však nebola úplne spontánna, snažila som sa to tak troška kultúrne a rešpektujúco zaobaliť, aby niektoré veci nevyzneli šokujúco – napríklad svadba, keď už máš dve deti doma. Ale mojej dobrej priateľke Nuray z Turecka nič nezaobaľujem a skvele sa vždy porozprávame. Chce vedieť úplne všetko!

Bolo to rovnaké aj v Ománe?

V Ománe som stretla veľmi otvorených, veľmi vzdelaných a rozhľadených ľudí s výbornou angličtinou, mnohí študovali v zahraničí. Bývala som v hostiteľskej rodine, kde som mala slobodné kamarátky po 30-ke a mali veľmi pokrokovú mamu, ktorá akceptovala, že ak jej dcéry nenájdu toho, s kým chcú tráviť život, nevydajú sa. Všetky dievčatá pracovali v bankách a mali obrovské autá s automatickými prevodovkami (smiech). Omán bol pre mňa najväčšie prekvapenie, lebo my máme zafixované, že arabské ženy sa trápia, sú zneužívané, že muži majú štyri ženy a pod. Tu boli muži nesmierne pokrokoví a s vtipom hovorili: „Jedna žena, jeden problém, jeden problém stačí.“ Mám veľmi rada Omán a rada sa tam vraciam.

A ako by si nám priblížila Arménsko?

Arménsko je nádherná stará kresťanská krajina. A keď už nič iné, tak spevy, ktoré sa ozývajú v osamotených prázdnych kláštoroch, sú obrovským zážitkom. No zároveň mi ostáva v pamäti ako smutná krajina, čo je spojené s genocídou a tým, že Turci, ako jej susedia ju nikdy neuznali a ostáva veľmi kontroverznou otázkou pre mnohé ďalšie krajiny. Arméni ňou ale žijú každý deň, stále to majú na pamäti, zatiaľ čo pre Turkov táto otázka neexistuje. Preto, keď chceš v Arménsku napríklad niekomu vynadať, tak povieš, že ty si ako taký Turek. Ty sa nevieš správať, nemáš žiadne city. Keď som bola pri pomníku obetí genocídy, tak to bolo asi to najstrašnejšie miesto, aké som navštívila (V Osvienčime som nebola). Ale ľudia sú fantastickí. Hoci, práve keď som tam učila, bohužiaľ sa znovu oživil konflikt s Azerbajdžanom a počas jednej hodiny som  takmer neudržala študentov, lebo všetci chceli ísť do vojny. Chceli ísť bojovať za svoju zem, ešte aj tehotná študentka. V tomto zmysle v tej krajine bolo niečo tak silné, bojovné, asi preto, že boli veľakrát bití Turkami, Azerbajdžanom a že sú medzi moslimskými krajinami. Ale bola to tiež lekcia, ktorú si rada zapamätám, byť hrdý na krajinu a vážiť si ju, bojovať za ňu.

Spevy, ktoré sa v Arménsku ozývajú z kostolíkov, pripomínajú plač, no zároveň sa dotýkajú duše. Zdroj: Archív J.M.

Neovplyvnil pobyt v Arménsku a spoznanie mentality jeho obyvateľov tvoj vzťah k Turecku?

Nie, ja som si tieto dve krajiny oddelila. Turecko milujem, milujem svojich tureckých priateľov a turecké jedlo. Talianska či francúzska kuchyňa mi nič nehovorí, ale turecká, libanonská, ománska alebo arabská kuchyňa, to môžem hocikedy. Aj preto zbožňujem Obchodnú ulicu v Bratislave (smiech). Tam strašne rada jem, lebo mi to pripomína tieto krajiny, vždy sa pozdravím po turecky a pochutnám si. Ale v Turecku majú napríklad fantastické služby, nikdy tam nie je s ničím problém. Ak som chcela čokoľvek – škatuľku so zelenou stuhou a štyrmi bodkami – dostala som ju. A ešte milujem aj turecké aerolínie, už len kazanské sú lepšie. Páči sa mi aj ich jazyk s pre nás nelogickým slovosledom, je veľmi komplikovaný, ale krásny.

A čo ďalšie krajiny, napríklad ako na teba pôsobilo Maroko?

V Maroku sa mi páčila nádherná krajina, vrátila som sa tam a precestovala ju. Vnímam ho ako veľmi kultúrne, bielo-modré, okrem Casablancy, tá bola do červena, hoci jej názov hovorí iné. Milovala som ich tradičné placky a bazáre, od ktorých sa nevieš odtrhnúť, preto mám doma asi 10 šatiek z Maroka a 25 z Turecka. Tiež si ale pri Maroku vždy spomeniem na príhodu, keď som si obliekla kraťasy a išla na pláž. Jeden tínedžer ma len tak zo žartu ťapol po zadku a ja som ho tam vtedy zúrivo naháňala po ulici, ale aj tak mi ušiel (smiech). Odvtedy si vždy vážim všetkých tých našich nevšímavých mužov, ktorí sú tak nonšalantne odolní voči väčšine našich odhaľujúcich letných variácií.

Zvykneš si teda z ciest domov nosiť suveníry alebo spomienkové predmety?

Áno,  z každej krajiny som si zvykla priniesť niečo pekné, hlavne magnetky, šálky, nejaké šaty,  ale po návrate z Rumunska som s tým už prestala. Prišla som so šiestimi kuframi a moje skrine doma boli už dávno plné! Mám šatky, abáju z Ománu – to je taký čierny plášť so šatkou, krásny, ľahulinký a nádherne vyšívaný na rukách, tradičné domáce šaty z Tadžikistanu. Sú to veci, čo mi zaberajú miesto v skrini, ale nikdy ich nedám preč, sú to darčeky a spomienky, ktoré ma vždy tak troška vrátia v čase späť a priblížia k ľuďom, ktorí mi ich darovali.

A čo ľudia, s ktorými sa na cestách stretávaš? Asi si videla množstvo zaujímavých ľudských osudov

To jednoznačne. V Arménsku som žila v hosteli s ďalšími siedmimi ľuďmi. Bolo to neskutočné. Ako film alebo námet na román, ktorý by sa podľa zloženia obyvateľov dal vytvoriť. Mali sme tam pilotov, 75-ročnú pani z Kórey, ktorá sa rozhodla v tomto veku precestovať svet, alebo ženu, ktorá sa živila prenosom živých ľudských buniek (kostná dreň, tkanivá a pod.) medzi krajinami, čím zachraňovala životy. Z Nemecka ju napríklad vyslali do Arménska, kde vyzdvihla tieto poklady a potom odišla do Austrálie, kde ju čakal tím lekárov a transplantovali, čo bolo treba. Nikde nemala problém, ale v Arménsku na letisku jej chceli chladničku otvoriť a preskenovať, čím by sa celý materiál znehodnotil, preto musela vybaviť množstvo potvrdzujúcich dokumentov, aby ju pustili. Zvládla to, potom sme si telefonovali, že sa dostala do Austrálie a zachránila niekomu život. Mala som tam veľmi dobrú kamarátku, ktorá sa učila za ostreľovačku, ale nešťastne si zlomila ruku, preto potom začala robiť sprievodkyňu a keď sprevádzala skupinu ôsmich ľudí, padla lavína a ona jediná zahynula. Nemenej zaujímavou bola jedna dáma z Ruska a jej malá dcéra. Dievčatko tvorilo poéziu, robilo balet a cestovalo s mamou po celom svete. Bolo to ale dievčatko, ktoré vyzeralo ako z hororu. Jej výzor ju však nedefinoval. Bola taká, aké možnosti jej poskytla jej mama a tie boli nekonečné. Ten hostel predstavoval ľudské osudy a životy rôznych národností a kultúr. Bolo, samozrejme, ťažké a náročné žiť so siedmimi ľuďmi päť mesiacov, to bolo aj na mňa veľa, ale tie príbehy, čo som tam pozažívala, a tí ľudia, to bolo naozaj neuveriteľné.

Rumunsko sa Janka rozhodla preskúmať, pretože sa stretla s množstvom predsudkov a stereotypov voči tejto krajine. Zdroj: Archív J.M.

Ako si sa potom dostala do Rumunska?

V Ománe som stretla jednu zaujímavú dievčinu z Rumunska a zavážilo aj to, že v Anglicku, kam často chodievam, veľa ľudí nemá z rôznych dôvodov rado Rumunsko, táto krajina ma zlú reputáciu, tak som sa rozhodla, že pôjdem zistiť, čo na tom je pravdy. Navyše mi jeden Slovák povedal mysterióznu vetu – Rumunsko nie je to, čo si myslíš. A bola to svätá pravda. Rumunsko je jedna nádherná krajina, majú krásnu prírodu, hory, more aj obrovskú históriu. Opäť som sa naučila veľmi veľa o historických súvislostiach aj o rumunských Maďaroch, pretože riaditeľka školy, v ktorej som učila. bola rumunská Maďarka a jej manžel Angličan, čo bola zaujímavá kombinácia. Navštívila som aj rumunských Slovákov s ľubozvučnou slovenčinou v oblasti Bihor. Učilo sa mi tam veľmi príjemne a precestovala som celú krajinu lokálnymi vláčikmi, strávila som tam dva a pol roka. Naučila som sa, že je veľmi nefér, ak ľudia posudzujú krajinu na základe dvojtýždňovej dovolenky. Ja sa ich vždy spýtam, či tam boli, keď také veci vyhlasujú a som rada, keď môžem povedať, že ja áno a nie je to tak, ako vravia, lebo som tam žila s miestnymi dlhšie a realita je iná. Obraz, ktorý niekedy poskytujú napríklad aj médiá, nie je vždy relevantná informácia a pre mňa je dôležité poznať skutočnosť. Verím, že najlepší spôsob, ako spoznať krajinu poriadne, je tam žiť a pracovať. Vtedy získam naozajstný obraz a pravdivú informáciu, ktorú viem šíriť ďalej.