Židovský štát medzi dvomi mlynskými kameňmi. Ruským oligarchom dáva občianstvo, na Ukrajinu posiela pomoc

Jeruzalem. Zdroj FOTO: pixabay.com

Vzťahy medzi Izraelom a Ruskom sa začali ako vzťahy medzi Izraelom a Sovietskym zväzom veľmi dobre. Bol to Sovietsky zväz, ktorý ako prvý štát na svete uznal Izrael už 17. mája 1948, teda už tretí deň po vyhlásení židovského štátu, keď v tejto krajine prebiehala vojna s piatimi arabskými krajinami. “Satelity” Sovietskeho zväzu, najprv Poľsko, Československo a Juhoslávia (tá sa s Moskvou rozkmotrila až potom) poslušne držali krok.

Prišiel rok 1967, keď v Šesťdňovej vojne Izrael porazil arabské armády po zuby vyzbrojené sovietskou vojenskou technikou a Sovietsky zväz v očividnom záchvate zúrivosti diplomatické vzťahy s Izraelom prerušil. Satelitné krajiny ZSSR poslušne nasledovali vodcu svorky a (s výnimkou Rumunska) urobili to isté. Dokonca aj Juhoslávia, ktorá už nebola satelitom, prerušila s Izraelom formálne vzťahy vzhľadom na svoju neutrálnu a silnú úlohu v Hnutí nezúčastnených krajín. Antisionizmus, podobne ako antiamerikanizmus sa stal otvorene súčasťou oficiálnej ideológie ZSSR.

Izrael a Sovietsky zväz/Rusko opäť kamaráti

Ešte niekoľko rokov pred rozpadom Sovietskeho zväzu, v r. 1987, Moskva nečakane formalizovala vzťahy so židovským štátom na konzulárnej úrovni, čo pre satelitné krajiny znamenalo šok. Najmä pre najvernejších nohsledov Kremľa, akými boli Východné Nemecko a Československo. Neostalo im nič iné, ako poslušne nasledovať najvyššieho bossa a tiež otepliť vzťahy so sionistami dúfajúc, že v KSSZ časom zvíťazia rozumné sily a Michaila Gorbačova stihne podobný osud ako Nikitu Chruščova – zdravé jadro strany ho zosadí a pošle niekam do Kazachstanu, v lepšom prípade na daču pri Moskve alebo do Stavropolu. To sa však nestalo a dva mesiace pred svojím pádom a rozpadom Sovietskeho zväzu Gorbačov nadviazal v r. 1991 s Izraelom diplomatické vzťahy. Satelity tentokrát nemuseli poslušne nasledovať, medzitým prestali byť satelitmi, mali už vlastnú zahraničnú politiku a demontovali Varšavskú zmluvu.

Ešte v r. 1992 už moci zbaveného Gorbačova pri návšteve Tel Avivu privítali ováciami podobne ako Nemci v Bonne v zjednotenom Nemecku.

Izrael a Rusko v tieni vojny na Ukrajine

Pred vojnou na Ukrajine sa Izrael veľmi snažil o zachovanie dobrých vzťahov s Ruskom, bývalý izraelský premiér Benjamin Netanjahu do Moskvy lietal ako na klavír a usiloval sa o dohodu (detaily nepoznáme). Takmer na dennom poriadku boli telefonické rozhovory s Putinom. Rusko bolo určitou poistkou proti iránskej prezencii v Sýrii a výsledkom jeho návštev bol Putinov súhlas s bombardovaním iránskych pozícií a ničením iránskych dodávok zbraní, čo Izrael bežne praktizuje. Nesmie, samozrejme, útočiť na ruské ciele.

Vojna na Ukrajine všetko zmenila. Na jej samotnom počiatku sa Izrael usiloval o neutralitu – nič nevidím, nič nepoviem, nič nepokazím. Po celkom jednoznačných dôkazoch o ruskej brutalite, hromadných hroboch a bombardovaní ukrajinských civilných objektov sa nová izraelská vláda dostala pod silný tlak verejnosti aj politických predstaviteľov. V izraelskej vláde je zastúpených osem politických strán! Tak tomu sa hovorí zlepenec. Jeruzalem to riešil šalamúnsky a prešiel na taktiku dobrého a zlého policajta, pričom toho dobrého hral premiér Naftali Bennett a toho zlého minister zahraničia Jair Lapid. Ten zlý Moskve nič nedaroval, ten dobrý sa zdržiaval kritiky.

Táto taktika však momentálne zlyháva a Rusko obviňuje Izrael, z toho, že na Ukrajine bojujú stovky Izraelčanov (čo môže byť pravda) a že Izrael dodáva Ukrajine zbrane (to zrejme pravda zatiaľ nie je, ale v blízkej budúcnosti môže byť). Izrael doteraz dodal na Ukrajinu nespočetné tony humanitárnej pomoci a ako jedna zo svetových lekárskych veľmocí tam zriadil poľnú nemocnicu so špičkovým prístrojovým vybavením.

Vzťahy s Ruskom sa premietli aj do vzťahu so západnými krajinami, keďže tuctom ruských oligarchov a obchodných magnátov Izrael nedávno udelil občianstvo. Patrí k nim aj známy majiteľ (vraj už bývalý) anglického futbalového klubu Chelsea, Roman Abramovič. “Novoizraelčania” si ponechali aj ruské občianstvo a obchádzajú sankcie tým, že si na cesty do EÚ a USA jednoducho berú bezpečný izraelský pas. Naftali Bennett síce Bruselu a Washingtonu sľúbil nápravu, ale to je neisté, pretože rusko-izraelskí “veľkokapitalisti” výrazne investujú do izraelských technológií.

Židovský štát sa tak dnes ťažko môže stať prostredníkom v rusko-ukrajinskej vojne, o čom sa na počiatku uvažovalo. Pre Rusko sa stal nespoľahlivým a pre Západ nevyhraneným partnerom. Najhorším scenárom môže byť vojna s Ruskom v Sýrii, ale to by Moskva musela otvoriť ďalší front a proti geograficky trpasličiemu štátu by zrejme ani najväčšia krajina sveta vojensky veľa šancí nemala.

Ivo Samson, bezpečnostný analytik