V každej moslimskej krajine sa ma študenti pýtali tri rovnaké otázky, hovorí učiteľka a cestovateľka Janka

Janka na svadbe v Ománe, ktorý ju mimoriadne príjemne prekvapil, aj pre prirodzenú úctu a rešpekt, ktorý miestni obyvatelia prejavujú svojej vláde. Zdroj: Archív J.M. Janka na svadbe v Ománe, ktorý ju mimoriadne príjemne prekvapil. Zdroj: Archív J.M.

V koľkých krajinách si žila a učila angličtinu?

Tých krajín je šesť: Turecko, Maroko, Tadžikistan, Omán, Arménsko a Rumunsko. Do Turecka som sa po prvej trojmesačnej návšteve vrátila ešte dvakrát a dokopy som tam bola dva a pol roka. Vlastne do každej z týchto krajín, som sa neskôr vracala ako turistka a navštevovala som kamarátov a študentov, s ktorými som stále v spojení. Jediná krajina, do ktorej som sa ešte nevrátila, ale veľmi chcem a mám to v pláne, je Tadžikistan. V každej krajine som okrem učenia aj veľa cestovala a snažila sa naučiť miestny jazyk. Napríklad v Tadžikistane a v Arménsku to bola ruština, hoci Arméni majú aj prekrásny vlastný jazyk, v Maroku som bola celkom dobrá vo francúzštine a naučila som sa aj po turecky. No všetko je o praxi, a keď naučenú reč nepoužívam, samozrejme ju postupne zabúdam, čo ma vždy mrzí.

Všetky krajiny, ktoré si navštívila, patria k tým menej štandardným destináciám. Podľa čoho si ich vyberáš?

Priviedla ma k tomu jednak už spomínaná diplomová práca, chcela som spoznať moslimské krajiny, niečo výrazne iné. Ale mojím impulzom býva aj to, keď tú krajinu vôbec nepoznám, netuším ani len, aké je jej hlavné mesto. Doslova tak to bolo, keď som išla do Arménska – aké obrovské bolo moje prekvapenie, že Yerevan nebolo len rádio (smiech). Pre mňa je to ako hodina geografie, za ktorú som veľmi vďačná, lebo keď tam žijem, už si to zapamätám na veky vekov aj so všetkými krajinami, ktoré sú navôkol. Čiže väčšinou ma k výberu vedie skutočnosť, že tú krajinu vôbec nepoznám, alebo stretnem niekoho zaujímavého odtiaľ. Ale ešte je tu jeden motív – keď o nejakej krajine ľudia škaredo alebo negatívne rozprávajú. To ma vždy zaujme. Napríklad, keď som žila v Turecku, ktoré má politický problém s Arménskom v súvislosti s genocídou v roku 1915, vždy mi vraveli, že Arméni sú agresívni, vyvolávajúci konflikty a podobne. A tak som chcela zistiť, či to tak je aj v skutočnosti. Negatívny obraz si rada overujem na vlastnej koži. Keď som išla do krajín ako Maroko alebo Omán, mama mi povedala: „Tam nechoď, tam ťa ukameňujú.“ Naozaj som nevedela do čoho idem a bolo to pre mňa obrovské prekvapenie. Páčilo sa mi, že neviem, čo očakávať a zistím to až tam. Ja si špeciálne pred cestou ani nič nevygooglim, ani nič nezisťujem, lebo tam chcem prísť ako taký biely papier a všetky dojmy a zážitky si zozbierať na mieste.

Po návšteve Tadžikistanu, kde si domáci požičiavajú peniaze od susedov, aby svojho hosťa čo najvýdatnejšie pohostili, prehodnotila Janka v Európe tak často deklarovanú pohostinnosť. Zdroj: Archív J.M.

To znie veľmi adrenalínovo, nebojíš sa, prípadne nemávaš pocity nebezpečia?

Áno, je to trošku risk, keď človek nevie, do čoho ide, no toto je tá časť, ktorá ma na tom baví. Keď som sa chystala do Tadžikistanu, Britská ambasáda napísala, že Tadžikistan je krajina Talibanu a žena môže byť okradnutá, znásilnená alebo až zavraždená. A to ma “nadchlo”, že výborne, tak to teda idem zistiť. Veľmi som túžila ísť do Afganistanu, ale tam sa nedalo, tak som si povedala, že idem aspoň do Tadžikistanu, čo je hneď vedľa. Samozrejme som potom išla aj  k hranici s Afganistanom a kúpila som si dve krásne šatky a náušničky. Mala som aj veľa afganských študentov, ktorí ma pozvali domov, čo je v týchto krajinách bežné, tak som mala možnosť spoznať, ako žijú. Čiže sen sa mi svojím spôsobom splnil a Afganistan sa mi priblížil v podobe študentov.

Čo na tento typ cestovania hovorí tvoja rodina?

Už nič (smiech). Ale máme asi celkovo v rodine veľmi slobodné nastavenie, ktoré vyplýva z faktu, že sme sa všetci venovali športu. Čiže chodili  sme na súťaže a tréningy a nikdy nebol čas pýtať sa, čo robíš a zisťovať, kam ideš atď. Naučili sme sa fungovať samostatne a sme zbehlí vo veciach. A ja som v tomto nastavení len pokračovala ďalej. Keď som prerušila štúdium a išla na rok do Írska, len som mame oznámila, že idem a ona, že dobre a išla som (smiech). A keď som začala vyhľadávať tieto destinácie, rodičia, samozrejme, vraveli, daj si pozor, ale nikdy mi nepovedali nechoď, neodrádzali ma. Prvýkrát, keď som cestovala do krajín ako Maroko, Tadžikistan, Omán, išla som cez organizáciu AIESEC, ktorá mi cestu zastrešila, a to vrátane ubytovania a školského zázemia, takže práve preto som si vybrala tieto na pohľad „nebezpečné“ krajiny. No a keď sa do týchto krajín vraciam, vždy idem už k svojim kamarátom. Ale do Arménska alebo Rumunska som sa vybrala tak, že som si vygooglila jazykovú školu, ktorej som napísala mail. Keď mi škola odpovedala, dali sme si nejaký pohovor, niekedy aj nie a išla som tam. Áno, môže sa stať, že tá škola nebude existovať alebo čo, ale ja som pozitívny tvor a myslím si, že to vyjde a vyjde to (smiech).

Asi máš v tomto smere šťastnú povahu a skvelú osobnostnú výbavu…

Pravdepodobne som veľa zdedila po mojej babke, maminej mame. Tiež sa volala Janka a myslím si, že keby mohla, tak cestuje presne tak isto ako ja, ale narodila sa v inej generácii, v inej dobe. Vydala sa, mala sedem detí, ale vždy mala v sebe akúsi nástojčivosť, keby mohla, určite by žila inak. Vždy vravela jednu vetu: „Utekala by som svetom.“ Ona bola tiež taký spontánny človek, napríklad sa zrazu zobrala, že ideme večer do divadla do Bratislavy – zo Šurian, kde bývala. Bola veľmi aktívna, spontánna, tak si to trošku privlastňujem a myslím si, že plním sčasti aj jej sen. Keďže som sa narodila v čase, kedy som túto obrovskú možnosť už mala, nenechala som si ju ujsť.

Maroko je podľa Janky krásna kultúrna krajina s neodolateľnými bazármi, hoci sa tam ocitla aj v nepríjemných situáciách. Zdroj Archív J.M.

Stalo sa ti na cestách aj niečo nepríjemné, čo ťa zneistilo alebo vyplašilo?

Ale áno, určite, no dnes to už rozprávam ako zábavné historky. Zaujímavé je, že keď sa takéto situácie udiali, vtedy som strach nemala, vždy som si až spätne uvedomila, čo všetko sa mohlo stať. Napríklad v Maroku som učila v bohatej oblasti, kde som chodievala autobusom, no keď som raz čakala na zastávke, priblížil sa ku mne muž s podozrivým, skleneným pohľadom. V ruke mal nôž, dal mi ho pod rebrá a pekne po francúzsky povedal, nech mu dám peniaze a mobil. Deň predtým som si kúpila Nokiu za 20 € a vravím mu, že mobil mu v žiadnom prípade nedám, lebo ho potrebujem do práce. Na čo sa ma šokovane spýtal, či chcem zomrieť. Vravím, že nie, ale mobil potrebujem. Veď, čo by mi povedal šéf? Vôbec mi nenapadlo, že sa jedná o niečo nebezpečné, on sa zarazil, že nech mu teda dám peniaze. A ja vravím, že mám len 3,50 na autobus, to je všetko, čo mám. Naozaj som nenosila nikdy ani kartu, ani žiadnu veľkú hotovosť. Potom som videla blížiť sa akéhosi veľkého chlapa, chcela som zakričať, ale ten nožík som ešte mala na rebrách, tak som stála ako prikovaná. No útočník sa naraz nejako sám zobral a odišiel. Moji študenti sa potom chytali za hlavu, že som mala obrovské šťastie, pretože títo, väčšinou zdrogovaní muži, keď nedostanú, čo chcú, tak aspoň poškriabu žene tvár. Ja som ho pravdepodobne šokovala. No keď som potom čakávala na autobus, veľakrát sa stalo, že nejaký miestny muž so mnou dobrovoľne ostal stáť pod stromom ako ochrana – lebo žena a cudzinka, tam predsa nemôže stáť sama. V Tadžikistane ma zase o 6 ráno viezol taxikár, ktorého pohľad v spätnom zrkadielku neveštil nič dobré, respektíve cítila som, že má kadejaké úmysly, že niečo nie je v poriadku. Tak som ho ako veriaci človek silno hypnotizovala myšlienkami, že prosím ťa odvez ma tam, kde ma máš odviezť a nekalkuluj. Pomohlo.