Neuveriteľný športový príbeh gruzínskej strelkyne. Chce štartovať na svojej desiatej olympiáde

Každá olympiáda píše mimoriadne príbehy, ktoré svojou emotívnosťou a okolnosťami dojímajú celý svet. Taká je aj športová a životná cesta gruzínskej strelkyne Nino Salukvadzeovej, ktorá by už pokojne mohla doma pozerať olympiádu pred televíznou obrazovkou, venovať sa kamarátkam, rodine a nestresovať sa bojom o medaily.

Salukvadzová má totiž 52 rokov, v Tokiu už bola na svojej deviatej olympiáde a v Gruzínsku je absolútnou celebritou. Bola už dvakrát vlajkonosičom gruzínskej výpravy, čo je samo o sebe mimoriadnou poctou. Veď vo svojej zbierke má tri olympijské medaily a pod piatimi kruhmi štartovala už v roku 1988 v Soule. To väčšina účastníkov hier v Tokiu ešte ani nebola na svete, čo platí aj pre trénerov, ďalších členov realizačných tímov, rozhodcov alebo delegátov.

V Soule získala zlato a striebro, tretiu medailu, bronzovú, pridala o 20 rokov neskôr v Pekingu. V zbierke má navyše aj tituly majstra Európy a sveta. Najväčšou zaujímavosťou je, že jej trénerom je jej 90 ročný otec, ktorý je takisto ešte stále aktívnym strelcom. Pritom pred hrami v Tokiu ochorela na covid celá jej rodina – otec, mama, manžel, deti. Ale nič ju nezlomilo.

Neuveriteľná dlhovekosť Salukvadzeovej má ešte aj ďalší rozmer. V Riu de Janeiro prepisovala históriu, keď bola prvou matkou, ktorá na olympiáde štartovala so svojim synom. Coten Mačavarian s ňou bol aj v Tokiu, kde Salukvadzeová skončila už v kvalifikácii. V streľbe zo športovej pištole bola dvadsiata piata, vo vzduchovej pištoli tridsiata prvá. Výsledky ju sklamali, preto ohlásila koniec kariéry.

To však nemala robiť. Do hry totiž opäť vstúpil jej syn a mamu požiadal, aby štartovala aj na olympiáde v Paríži 2024. Inak vraj s kariérou skončí aj on. „Pôjdeš so mnou do Paríža, máš šancu prekonať rekord v počte účastí na olympiáde, tak to musíš využiť,“ odkázal mame jej syn Coten Mačavarian. Desaťkrát byť na olympiáde, tak to sa zatiaľ podarilo iba kanadskému parkúrovému jazdcovi I. Millarovi. Nino Salukvadzeová je jednoducho príkladom toho, že vek je iba číslo a nič nie je nemožné. Byť desaťkrát po sebe na olympiáde je totiž niečo absolútne bláznivé, veď mať viac ako 40 rokov aktívnu kariéru potrebuje nielen poriadnu vôľu, disciplínu, motiváciu, ale aj abnormálne šťastie na pevné zdravie a pri streľbe aj na pevnú ruku a zrak.