Komentár Iva Samsona: Poľsko má problémy už nielen s

Ivo Samson Bezpečnostný analytik Ivo Samson. FOTO Archív IS

Parlament (Sejm) slovenského severného suseda odhlasoval zákon, ktorý vyhlásil koniec reštitúciám. Teda vrátenie ukradnutého majetku pozostalým. Sejm (dolná komora parlamentu) zaviedol týmto hlasovaním Poľsko nie až tak do sporu s Bruselom, ale s Washingtonom.

Medzi Poľskom a EÚ to už dávnejšie škrípe v otázke obmedzenia slobody médií, to však má Varšava spoločné aj s Orbánovou Budapešťou. Najvyššie inštitúcie v EÚ Maďarsku v tomto ohľade vytýkajú tie isté neresti: údajné pošliapavanie demokratických princípov, ku ktorým sa krajina pri vstupe do EÚ zaviazala.

V otázke reštitúcií to treba vidieť inak. Je zaujímavé, že na rozdiel od iných postkomunistických štátov Poliaci po r. 1989 nikdy neprijali komplexný reštitučný zákon. Poľská legislatíva iba odporučila jednotlivým osobám, aby sa z vlastnej iniciatívy obrátili na súdny pilier a vyriešili si to v individuálnom súdnom konaní. Odporcovia reštitúcií argumentovali spravidla tým, že sú proti „reprivatizačnej mafii“, sú proti „právnemu chaosu“ a sú za „istotu na trhu s nehnuteľnosťami“. Poľský prezident Andrzej Duda mal v rukách kartu: buď podpísať zákon z rúk zástupcov „ľudu“, alebo ho odmietnuť a použiť právo veta. Na rozhodnutie mal celkom 21 dní od rozhodnutia Sejmu. Hlasy z Poľska hovorili, že ak by hlas ľudu neposlúchol, tak by ako prezident rýchlo skončil. Aj jeho si totiž občania zvolili v priamej voľbe. Prezident Duda ale nečakal povinných 21 dní, podpísal už po troch dňoch.

Na galantné alebo menej príjemné súboje s EÚ si Poliaci aj Maďari už zvykli, sú to akési neposlušné deti, ktoré treba prevychovať. Brusel tieto krajiny kritizuje najmä za zákonodarné kroky, ktoré interpretuje ako umlčiavanie nezávislých médií. Tu našiel – ako inak – Brusel spoločnú reč s Washingtonom a Poľsku nepomohla ani poľsko-americká lobby v Kongrese. Pripomeňme, že Poľsko sa považuje za úhlavného spojenca USA v Európe, lenže USA v tomto lete vystupňovali tlak na poľskú legislatívu. Podľa špeciálneho amerického veľvyslanca Cherrieho Danielsa, ktorý má na starosti práve odškodnenie obetí druhej svetovej vojny, ale išlo iba o niečo ako rodinné nezhody.

Zákon poľského Sejmu je však jasný: nacistami (a potom Poliakmi nadobudnutý) zhabaný majetok sa už od prijatia zákona nedá vrátiť. K tomuto zneniu navrhnutého zákona sa negatívne vyjadril aj minister zahraničných vecí USA Antony Blinken, ktorý bezprecedentne požiadal poľského prezidenta, aby zákon nepodpísal, čím vznikol už nie vnútroeurópsky, ale transatlantický problém. Američania nemôžu, samozrejme, donútiť poľský Sejm (tam je záležitosť už uzavretá) ani poľského prezidenta (ten už podpísal), aby prehodnotili „poľský holokaust“. Na tento termín sú Poliaci tradične citliví. Obe strany – USA aj Poľsko – sa obmedzujú skôr na tzv. „nedeľné prejavy“, čo je súčasť štandardnej diplomacie. USA s Poľskom nesúhlasia v otázke prijatého rušenia reštitúcií, ale zdôrazňujú výhody poľsko-americkej spolupráce v otázke transatlantického zväzku. Poľský minister zahraničných vecí Zbigniew Rau sa rád pridal. Tu si obe strany veľmi dobre rozumejú, len Američania nikdy nezabudnú spomenúť, že obe krajiny zdieľajú spoločné hodnoty, ku ktorým patrí aj sloboda médií.

Autor je bezpečnostný analytik.