Krvavý pondelok alebo bombardovanie nemocnice Ochmatdyt (reportáž z miesta, 2. časť)

Nemocnica Ochmatdyt. Zdroj FOTO: Andrej Gmitro

V pondelok 8. júla ráno som našťastie bol mimo Kyjev. Sirény ani po pol hodine neprestávali húkať. Vyberám z vrecka mobil a zisťujem v informačných kanáloch, čo sa deje. Bombardujú Kyjev.

Do Kyjeva som dorazil až po 20-tej hodine – cesty upchaté, pri nemocnici bolo neskutočné množstvo národa. Ľudia stále prichádzali, ponúkali pracujúcim vodu, jedlo a lieky. Do areálu nemocnice však už nikoho nepustili, tak som si povedal, že sa vrátim na druhý deň.

Zdroj FOTO: Súkromný zdroj Andrej Gmitro

Prvé fotky a videá z nemocnice Ochmatdyt sa už začali objavovať na sociálnych sieťach.

(nie je vhodné pre citlivé povahy)

Zdroj FOTO: Archív Rubryka.com

Čierny utorok

V areáli nemocnice sa to hemží dobrovoľníkmi, na každom rohu je skupinka unavených policajtov a hasičov, ktorí v uniformách pracujú počas najhorúcejšieho leta v histórii.

Na mieste už vznikli podporné skupiny, ľudia rozdávajú masky proti prachu, vlhčené utierky, jedlo a vodu, energeťáky a dokonca aj ľad – teplota sa pohybuje okolo 30-34 stupňov.

Zdroj FOTO: Súkromný archív Andrej Gmitro

“Bez medicínskeho personálu Vás do nemocnice nepustíme,” usmernili ma prítomní vojaci, ktorí strážili vchod.

Budovou práve prechádzala delegácia. Nechýbal ani slovenský veľvyslanec Pavel Vízdal. Počkal som, kým prejdú priestormi a následne som vošiel s personálom dnu tiež.

Rakety boli štyri, no nás zasiahol iba jeden vysoko presný raketový úder, priamo do toxikológie. Stála som tu na rohu, keď to buchlo. Niektorí lekári naďalej pracovali, nestihli sa skryť, lebo prioritne vyprevádzali do úkrytu pacientov (deti),“ lekárka Olena opisuje situáciu, kým prechádzame budovou.

Vyšliapali sme pár poschodí, míňajúc sa s dobrovoľníkmi, políciou a personálom nemocnice. Na chvíľu sme sa zastavili na urológii. Doktorka Ira mi preposlala zopár fotiek prvých okamihov po útoku.

Zdroj FOTO: Súkromný archív Ira F.

„Už sme skoro všetko upratali.“

Pýtam sa: „Ak máte 5 minút, prevediete ma vašimi priestormi?“

„Jasné, už aj tak pomaly končíme. Kým neprídu stavbári, nemôžeme nič robiť.“

Prechádzame do ich oddelenia: „Tu bola naša doktorská časť, môj kabinet – vybilo okná, dvere, spadla aj izolácia zo stropu. Teraz sú už okná zatarasené drevenými doskami.“

Nemocnica sa zo dňa na deň mení na nepoznanie. Nie sú tu už žiadne črepiny, zametať pomáhajú aj policajti.

Zdroj FOTO: Súkromný archív Andrej Gmitro

Dobrovoľníci Dobrobat

Pri prehliadke na mňa narazil dobrovoľník Michajlo z Dobrobatu, či mi môže nejako pomôcť. Popri tom, ako sme spolu prechádzali nemocnicou, mi rozprával o ich dobrovoľníckom hnutí: „Prvý deň sme tu boli odpratávať sutiny. Nedávno sme sa vrátili z Ivano-Frankivska, kde zbombardovali vysokú školu. Dnes preverujeme poschodie po poschodí a prekrývame okná drevenými panelmi, aby sme ochránili budovu pred úlomkami.

Zdroj FOTO: Súkromný archív Michajlo/Dobrobat

„Ako to vyzeralo včera?“

„Bolo veľa zranených, zahynuli aj deti… Rusi už vykonali nespočetne vojnových zločinov, no toto nemá obdobu. Vyberali sme deti zo sutín. Je to ťažké. Ak sa chce svet tváriť, že zastáva ľudské hodnoty, nemáme inú možnosť, ako sa spájať,  podporovať Ukrajinu a spolu čeliť zlu. Lebo to, čo Rusko robí na Ukrajine, je čisté zlo, nemôžeme to nechať tak, keď sa dobro nezjednotí a ostáva nečinné, zlo sa bude šíriť ďalej.“

Hoci to znie gýčovo, má pravdu. Obaja na chvíľu mlčíme. Ťažko sa mi hľadajú otázky.

„Môžeš v skratke opísať ako fungujete a čo máte za sebou?“

„Pracujeme v deviatich krajoch, najmä regiónoch zasiahnutých vojnou. Máme skupinu robotníkov, staviame strechy, steny, opravujeme privátne budovy, nedávno sme postavili aj pár domov úplne od základu. Napríklad dedinka Jahidne, Černihovský kraj. Možno ste počuli, rašisti tam držali cez 100 ľudí v pivnici – v tejto oblasti sme obnovili cez 80 budov, od základov sme postavili 4 budovy.“

„Máte podporu vlády? V Európe často počúvame o finančnej pomoci, zaujímalo by ma či sa k tomu viete aj reálne dostať?“

„Máme podporu úradov v iných krajinách; Estónsko, USA, minulý rok nás podporovalo Nemecko. Na teritóriu Ukrajiny pracuje niekoľko dobročinných organizácií, ktoré nám pomáhajú dostať sa k zdrojom z grantov. Je to zložitý proces, ktorý musí prejsť schválením. Nie vždy sa to podarí. Tieto peniaze potom idú na materiál, špecialistom, ktorí podľa zákonov musia získať stavebné či iné povolenia. Je nás cez približne 50-tisíc, aj samotná administrácia a logistika, organizácia je komplexná.“

Zdroj FOTO: Súkromný archív Andrej Gmitro

Ako Vám môžu pomôcť ľudia zo zahraničia?

„Momentálne máme dostatok materiálnej pomoci, vždy sa nám však hodí mediálna i finančná podpora. Ukrajinci vám pomoc nikdy nezabudnú. Môžete sa pozrieť aj do histórie, kde naši príslušníci DSNS (pozn. red.: jednotky prvej pomoci, hasiči a záchranári) pomáhali, vždy sme vyslali pomoc iným krajinám, či to bolo Gruzínsko, alebo Turecko po zemetraseniach.“

Dlho som Michajla zdržiavať nechcel, nemocnica pripomínala mravenisko, do ktorého niekto pichol slamku a všetci sa snažia o jeho opravu.

„Som vám veľmi vďačný, že ste tu. Ľudia vo svete majú vedieť, čo sa tu deje. Médiá a reportéri sú pilier každej zdravej demokracie, ktorá si cení slobodu vo svete. Prosím, pozdravte aj vaše vydavateľstvo, ľudia v Európe sa musia prebudiť a vidieť pravdu, vidieť, čo sa tu robí. Boli to deti. Onkologickí pacienti, ktorí už teraz nemajú možnosť vysoko špecializovanej liečby v rámci našej krajiny. Potrebujú opateru v sterilnom prostredí, mali sme tu najnovšiu technológiu…“

Zas obaja mlčíme.

Zdroj FOTO: Súkromný archív Andrej Gmitro

Svet musí pochopiť, že sem udreli ruské rakety s vysokou presnosťou (Ch-101). Niekto dal rozkaz, sú už k dispozícii konkrétne mená osôb, ktoré sú za toto zodpovedné. Chceme, aby boli za tieto činy odsúdení a potrestaní – sú to vojnové zločiny.

Náš vstup do NATO a iných obranných štruktúr je nevyhnutný pre záchranu ľudských životov a zachovanie bezpečnosti v Európe.“

Pomaly sme sa spustili do vestibulu, potriasli sme si rukami a Michajlo zmizol v dave dobrovoľníkov.

Jeho organizáciu Dobrobat môžete nájsť a podporiť na Instagrame:

V tretej časti reportáže sa dočítate o významných osobnostiach z oboch strán, plus mená ruských „neľudí“ zodpovedných za toto nešťastie. 

Autor reportáže: Andrej Gmitro