Priasť sa naučila od babičiek v dedine, kolovrátok jej daroval manžel. Práca s vlnou dala Monikinmu životu nový zmysel

Práca s vlnou Moniku očarila natoľko, že počas kurzov na jej spracovanie nemohla po nociach vôbec spávať, toľko nápadov na jej spracovanie zrazu objavila. Monika Glovaťáková, ktoré svoje hrejivé nápady publikuje na profile Vlna spod Babej hory, ponúka ručne vyrábané produkty z ovčej vlny. Keď som ju oslovila, aby mi porozprávala, ako sa k práci s vlnou dostala, netušila som, že mi porozpráva pútavý a krásny príbeh spojený s ľudovým remeslom.

Monika, odkiaľ pochádzate a čomu ste sa v živote venovali?

Pochádzam z Oravskej Polhory. Vyrastala som v robotníckej rodine. Moje detstvo bolo prežívané v prírode a bolo späté s prácou s rodičmi, staršími súrodencami a starými rodičmi. Bolo úplne normálne, že som po škole a cez prázdniny chodila pásť kravu, husi alebo som išla s motykou a s hrabľami na pole. V zimnom období ma sestry naučili vyšívať a babka pliesť. Bola to škola života. Čo sa človek skutočne v mladosti naučí, vždy sa nájde miesto v živote, kedy to využije.

S manželom máme 6 detí. Čo sme dostali od svojich rodičov do vienka, tak sa snažíme odovzdávať im. A to zmysel života, postoj k prírode, k životu a k práci. Som nielen z kraja prírody, ale aj z kraja syra. Pred tým, ako som spoznala ovčiu vlnu, venovala som sa spracovaniu mlieka a výrobe oravských syrových výrobkov. Manželova rodina vlastní farmu hovädzieho dobytka, a tak sme spoločne pracovali na zveľaďovaní farmy. No ako sa nám narodilo posledné šieste dieťa, uvedomila som si, že túto prácu už nemôžem robiť. Syrovú výrobu mal v rodine kto prevziať, a tak som sa plne venovala dieťaťu. Bol to nádherný čas, lebo pri predchádzajúcich deťoch som pracovala na farme. Keď synček podrástol, uvedomila som si, že potrebujem prácu, potrebujem niečo robiť. Pretože práca šľachtí, prácou sa človek formuje, posúva, rastie a nemyslí na nezmysly. Keď nič nerobíme, otupieva nám rozum. A to platí nielen pri práce, ale aj pri vzdelávaní.

Vlna si ju doslova našla. Zdroj FOTO: Archív MG

Ako ste sa dostali k vlne?

Manželov otec má vždy vo dvore ročne 5 ovečiek. Každý rok, keď sme ich ostrihali, vlnu sme dali do vriec alebo košíkov a povaľovala sa po dvore, v humne. Nemali sme ju kde dať. Zo začiatku sme ju aj odosielali niekam do Žiliny a objednávali sme si paplóny, rohožky. No to skončilo. Dalo sa povedať, že vlna bola všade, kde ste sa na dvor pozreli. Ovčia vlna sa stala odpadom.

V roku 2020, keď som bola na materskej dovolenke, objavila som ovčiu vlnu na dvore, hoci tam bola vždy, no nevidela som ju až tak. Doslova ma oslovila a pozvala k sebe. Začala som ju prezerať, hľadala som v dedine vedomosti u staršej generácie, ako ju spracovať. U staručkých babičiek som sa učila priasť. No bol problém s kolovrátkom. Ten nik nemá a kto má, tak je to jeho dedičstvo. Kolovrátok mi neskôr daroval manžel k narodeninám, a potom som si kúpila ďalší, ktorý používam dodnes.

Taktiež som natrafila na OZ Naša vlna. Tu som absolvovala kurz spracovania ovčej vlny. Vlna ma tak očarila, že počas celého pobytu na kurze som nemohla ani spať, len sa mi v hlave tvorili nápady s vlnou. Doma som prala vlnu, česala, priadla a začala aj plstiť. Najprv to bol klobúk, rukavice, papuče, kabelky. Začiatky boli zaujímavé a úsmevné. Ako formu na papuče sme si vybrali vlastné nohy. Krásne sme si navzájom vymasírovali nohy (smiech) a neskôr som si zadovážila formy, teda kopytá. Na papuče som najskôr našívala eko-koženku ako podrážku. Teraz kupujem kožu, ktorú dokážem našiť. Aj som sa spojila s obuvníkom, no plsť na papuči je hrubá, a tak obuvnícky šijací stroj nedokázal prišiť podrážku, tak som zostala pri ručne šitej podrážke. Samozrejme, mala som a aj mám nepodarky, no tie má posúvajú ďalej v tom, ako sa zlepšiť. Papuče určite ešte potrebujú doladiť a na to prichádzam len a len prácou.

Hrejivé papučky od Moniky z ovčej vlny. Zdroj FOTO: Archív MG

Čo je na práci s vlnou najnáročnejšie?

Práca s vlnou je naozaj náročná. Niekedy si musím aj ostrihať sama ovečky. Vlnu periem doma na dvore. Nebývame pri potoku, tak máme na dvore samé vaničky a vedrá. Vlnu suším na jar a v lete v záhrade, kde ju rozložím, aby sa vysušila. Máme vtedy akoby zasneženú záhradu. Náročné je taktiež vlnu česať. Češem ju malou bubnovou česačkou. Pokiaľ mám dosť vlny, tak ju chodím prečesať do Zvolena, kde som absolvovala kurz spracovania ovčej vlny. Ale už je na Slovensku aj malá manufaktúra na spracovanie ovčej vlny, no oni dokážu spracovať malé množstvo vlny a čakacia doba je nekonečná.

Vlnené papučky môžu byť aj štýlové. Zdroj FOTO: Archív MG

Robíte aj workshopy, čo sa môžu záujemcovia u vás naučiť?

Prácou s ovčou vlnou som sa dostala nielen k výrobe papúč, ale aj k remeslu. A to je to, čo ma napĺňa. Poznať tradície našich predkov neznamená len vrátiť sa do minulosti, ale snažiť sa mať oči otvorené, využívať to, čo máme okolo seba, že príroda je vzácna, že manuálna práca, a to akákoľvek, je dôležitá. Pre život človeka je nevyhnutné poznať svoje tradície. Pretože nás to ukotvuje v našom bytí, v našej existencii. Pokiaľ si prestaneme všímať tradície, alebo ich dokonca nebudeme akceptovať, veľmi sa tým ochudobníme. Zostávame ľuďmi len do počtu, bez koreňov, tzv. „bezdomovci“. A nechávame sa potom aj ľahko ovládať a riadiť. Toto remeslo odovzdávam ďalej, a to nielen v rodine, kde deti zapájam do práce s vlnou.

Robím prezentácie remesla spracovania ovčej vlny po školách, škôlkach, na jarmokoch a rôznych workshopoch. Pre deti je to objavenie niečoho nového a pre starších vrátenie sa k práci a k materiálu, ktorý sme zavrhli. Ľudia sú radi, keď si dokážu vyrobiť vlastnými rukami výrobok a nepremýšľať pri tom, len pracovať. Takýto výrobok pre nich má hodnotu. Častokrát vlna privedie ľudí v spomienkach do detstva, k starým rodičom a k rodičom. Spontánnosť ľudí na týchto stretnutiach je úžasná. Zaspievajú si, uvoľnia sa.

Monika vyrába papučky aj pre najmenších. Zdroj FOTO: Archív MG

Ľudia si často myslia, že vlna „hryzie“. Je to tak?

Mnohí sa boja, že ovčia vlna „hryzie“. Áno, máme také spomienky z detstva. No ovčia vlna nehryzie. Každé plemeno ovečky má inú vlnu. Ovečky valašky, zošľachtené valašky, majú tvrdšiu vlnu, iné plemená majú merino vlnu. Keď chytím vlnu do ruky, tak už viem, čo z nej vyrobím, načo sa hodí. Ovčia vlna je prírodný materiál. Kým som ju nezačala používať, tak som sama neverila, aká je fantastická. Je vzdušná, takže nohy v papučiach a v ponožkách sa neprehrejú a vďaka lanolínu, ktorý vlna obsahuje, sa nevytvára pleseň medzi prstami, ba priam ju lieči. Ovčia vlna svojimi vlastnosťami prekrvuje nervové zakončenia kože, takže podporuje prúdenie krvi v tele, a tým pádom človeku nie je zima. Ponožky, papuče sú skvelé pre ľudí, ktorí majú sedavé zamestnanie, málo chodia a majú často studené nohy. Sú skvelé na masáž a relax, a to nemusíme ani nikam chodiť a denne im môžeme poskytnúť nohám takúto príjemnú starostlivosť.

Čo okrem papučiek ešte vyrábate?

Okrem papučiek robím kabelky, tradičné pletené ponožky, tradičné pletené čelenky, dekorácie na vianočný stromček a iné dekorácie buď ako darček, alebo dekoráciu, kľúčenky, sponky. Vlna je veľmi kreatívny materiál, dá sa z nej vyrobiť veľa rôznych vecí, ktoré mám v pláne.

V vlny sa dajú vyrábať aj rôzne ozdoby alebo úžitkové predmety, ako sú napríklad kabelky.

Dá sa u nás vyžiť len z handmade tvorby? Alebo musíte mať iné zamestnanie a práca s vlnou je len hobby?

Nepovedala by som, že práca s ovčou vlnou je handmade. Je to remeslo a dnes aj umenie. Musím sa učiť novým veciam, čo si každé remeslo vyžaduje a chcem sa ním živiť. Je to náročné. Mám rodinu, ktorá ma podporuje a veľmi mi pomáha zo všetkých strán. Niekedy je to dosť chaotické, ale máme stanovený cieľ. Nedá sa pracovať na osem hodín, vyžaduje si to oveľa viac času. Cena za výrobky sa môže zdať vyššia, ale proces si vyžaduje veľa práce. To ľudia nevedia a nevidia.

Mam úžasného manžela, ktorý má podporuje nielen psychicky a fyzicky, ale aj finančne a bez toho by to nešlo. Robím to preto, lebo to má zmysel a hodnotu. Ako Tomáš Baťa povedal: „Kto sa naháňa za peniazmi, nikdy ich nedohoní. Robte svoju prácu lepšie než sused. Peniaze za vami pribehnú samé.“ Kedy to bude, to ešte neviem… (smiech)

331