Dnes má meniny: Lea
Kultovú pesničku o tom, ako sa všetci ľudia radujú, pozná vari každý. Je idealistická a je samozrejmé, že všetci ľudia sa nikdy nemôžu radovať, to je nebezpečná ilúzia. Ale mnohí sa môžu priam rehotať z neúspechu radosti a pri pohľade na absolútnu nekultúrnosť a demagógiu slovenskej politickej scény na radosť veru veľa pozitívnej motivácie neostáva.
Parlamentná demokracia je nezvyčajne krehký a mladý projekt, aj keď nájdeme ľudí, ktorí sú fascinovaní antickým Rímom alebo predtým Gréckom. Ibaže každý vie, že tá demokracia nebola pre všetkých. Po celé dejiny nám vždy vládla autorita mocných a privilegovaných. Nápad, aby sme si vládli sami a sami o sebe rozhodovali, je jednoznačne prevratným hókus-pókusom. Niečo ako predstava, že keď dáme opici rozum, zmení sa život v pralese.
Chceme poriadok, silnú ruku, ale aj kapitalistický konzum
Kto to bol, kto nás v novembri pamätného roku 1989 varoval, že „sa nič nezmení“? Neboli to náhodou tí, ktorí stopercentne vedeli, že ľudia sú „blbí“ a že dať davom z ulice do rúk moc je absurdné? Že to odporuje historickým zákonom, normám prírody a našej konfrontačnej povahe, ktorú je potrebné organizačne usmerňovať? Veď človek je predsa sviňa a treba si naň dávať pozor!
Dnes sa vtedajší zazerači môžu nielen radovať, ale doslovne aj rehotať. Vidíte, ako ste dopadli? Môžete cestovať, ak na to máte, kupujete si banány a pomaranče, dožívate sa vyššieho veku, ale dopláca na to zdravotníctvo potrebou starať sa o seniorov. A ten parlament! No nebolo lepšie to obdobie, keď každý vedel, že každý klame, všetci mali jeden spoločný spoločenský názor a mali sme sa „nekonfrontačne“? A nikto tu nepredhadzoval ľuďom milióny ideí a názorov, pri ktorých človek s každodennými starosťami stráca pôdu pod nohami.
Demokracia má krátky, ale krásny život
Náhodou som z knižnice vytiahol dielko (iba tisíc stránočiek vrátane menného a vecného registra) Johna Keanea, už staršiu publikáciu vydanú pred vyše desiatimi rokmi: The Life and Death of Democracy (Londýn 2009). Nepíše v nej nič nové a revolučné, pozoruhodný je ale autorov obdiv k demokracii a k schopnosti človeka postaviť sa tyranii a čeliť podlosti. Ten „krátky život“ demokracie sa vzťahuje nie na koniec ľudstva (to už ponechajme na rôznych Schopenhaueroch, Spengleroch, Nietzscheov a Toynbeeoch), ale na jej mladosť. Aj keď John Keane začína kdesi od konečníka, dlho pred začiatkom nášho letopočtu, v antickom Grécku. Ale v demokraciu verí a dáva jej šancu práve pre jej neskúsenosť. To najhoršie, čo sa nám môže stať, je rezignovať na túto mladú krásku, vrátiť sa k „poriadku“ starých čias a čakať na silného chlapa, ktorý buchne do stola, konečne bude pokoj a „už nikdy žiadny zvár“.
Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik
- Zbytočná megakonferencia o budúcnosti kontroly atómových zbraní
- Ďalšia šialená streľba v Amerike. Špička Trumpovej administratívy to nateraz bez ujmy prežila
- Pred štyridsiatimi rokmi sa Československo prebudilo a netušilo, o čo v zmätenom spravodajstve vlastne ide
- Irán na pokraji chaosu: Vodca v kritickom stave, generáli v boji o moc a Izrael v strehu
- Energovod Družba chce Ukrajina náhle sprevádzkovať. Čo sa zrazu prihodilo? Zdá sa, že odpoveď je prostoduchá
- Keď médiá menia majiteľa: Možný predaj Markízy naberá konkrétnejšie kontúry, v hre je vplyvný podnikateľ aj širšia mediálna stratégia
