Recyklácia tzv. čurillovcov: Politický účet za chaos rokov 2020 až 2023

Pamätáte si na víťazstvo hnutia OĽaNO a jeho lídra Igora Matoviča v roku 2020? Na video z Francúzska, ktoré symbolicky odštartovalo protikorupčnú revolúciu? Na teatrálne gesto pri vile bývalého ministra financií Jána Počiatka, ktoré sa malo stať dôkazom, že „mafia končí“?

Eufória bola obrovská. Očakávania ešte väčšie. Realita však rýchlo ukázala, že revolúcia bez riadenia štátu končí chaosom.

Pandémia, improvizácia a moc bez kontroly

Matovičov nástup bol plný neistoty. Počas pandémie prichádzali rozhodnutia rýchlosťou facebookového statusu – to, čo platilo o ôsmej ráno, už o desiatej nemuselo. Vláda pôsobila paralyzovane, zatiaľ čo premiér komunikoval priamo a impulzívne.

Zároveň dal vyšetrovateľom voľnú ruku. Veľké kauzy sa začali hýbať. Zadržania, obvinenia, mediálne titulky. No systémová práca na ovládnutí silových zložiek chýbala. Prezident Policajného zboru mal podľa kritikov bližšie k Smer-SD než k novej vláde. Policajná inšpekcia zostala personálne aj mentálne mimo dosahu kabinetu.

Otázka znela: Prečo?

SIS ako politická karta

Slovenská informačná služba bola zverená nominantom hnutia Sme rodina. Slovenská informačná služba sa však v tom období dostala do otvorených konfliktov s vyšetrovateľmi a políciou. Premiér pritom podľa viacerých svedectiev správy SIS systematicky nečítal alebo ich ignoroval.

Výsledok? Tajná služba pôsobila viac ako nástroj mocenského zápasu než ako neutrálny bezpečnostný orgán.

Keď bol neskôr obvinený jej riaditeľ, konflikt prerástol do otvorenej vojny medzi políciou, inšpekciou a spravodajskými štruktúrami.

Čurillovci a odpočúvania

Prípad tzv. čurillovcov sa stal symbolom tejto vojny. Inšpekcia získala možnosť ich odpočúvať. Unikli informácie, že sú monitorovaní. Zmenili komunikáciu. Zmenili rétoriku.

Tu sa nachádza neuralgický bod celej kauzy.

Ak sú elitní vyšetrovatelia presvedčení, že ich sledujú vlastné kontrolné orgány, dôvera v systém sa rozpadá. A každý ďalší proces sa dá spochybniť.

Minister vnútra Roman Mikulec pôsobil nerozhodne. Namiesto jasnej obrany vyšetrovateľov lavíroval medzi tlakom inšpekcie a politickými dôsledkami. Až neskôr pritvrdil – no pre poškodenú dôveru to už bolo neskoro.

Archív moci a politické hry

V zákulisí sa podľa kritikov zbierali informácie. Úniky zo spisov, komunikácie, prepisy správ. Príkladom bola kauza komunikácie medzi podnikateľom Jaroslavom Haščákom a politikom Richardom Sulíkom. Otázka, ktorá dodnes visí vo vzduchu: Odkiaľ presne unikli tieto dáta?

Objavujú sa aj tvrdšie teórie – že niektoré kroky v kauzách mali za cieľ dostať sa k citlivým správam a materiálom, ktoré sa dali politicky využiť. Či už je to pravda, alebo nie, faktom zostáva, že dôvera verejnosti v čistotu procesov bola otrasená.

A keď raz vznikne dojem, že vyšetrovanie slúži aj ako nástroj politického zápasu, opozícia má do budúcnosti silnú zbraň.

Recyklácia ako dôsledok

Prečo sa teda prípad čurillovcov vracia? Pretože nikdy nebol uzavretý v prostredí dôveryhodnej stability. Bol súčasťou otvoreného mocenského konfliktu.

Opozícia vedela, že má materiál. Vedela, že existujú odpočúvania, interné záznamy, spochybnené postupy. A dnes ich môže politicky recyklovať.

Najväčšiu zodpovednosť za tento stav však nenesú vyšetrovatelia. Nesie ju politické vedenie rokov 2020 – 2023. Premiér, ktorý riadil štát cez emócie a sociálne siete. Minister, ktorý nedokázal pevne uchopiť rezort. Revolúcia bez riadenia systému skončila tým, že systém začal bojovať sám so sebou. A účet za tento chaos sa politicky spláca dodnes.

792