Veľkolepé oslavy výročia nezávislosti štátu v konfrontácii s antiamerikanizmom ako staronovým módnym trendom

Dvestopäťdesiate výročie vyhlásenie nezávislosti USA proti sebe postavilo obdivovateľov tejto dnes najmocnejšej krajiny sveta a jej odporcov. Kritika býva postavená aj na racionálnych a hmatateľných argumentoch, ešte častejšie je nenávistná a hlúpa. Antiamerikanizmus nie je len tak nejaký bežný životný postoj, nie je to ani slepá vášeň, ide o vážnu diagnózu.

Skutočnosť, že Amerika je bohatá, úspešná a tradične bola ústretová voči prisťahovalcom, nepopiera nikto. Ani tí, čo túto krajinu primitívne nenávidia. Musia preto vyberať z klasu nevydarené zrnká, ktoré nie je problém nájsť a potom je pod lupou absolutizovať. Meter na posudzovanie býva zákonite dvojaký. Kritici nemusia byť vždy zo zahraničia, v USA je dosť slušne rozvinuté sociálne a politické sebabičovanie a nárek nad úpadkom amerických hodnôt.

Napriek tomu USA 4. júla 2026 spomínali na rok 1776, oslavovali vo veľkom štýle a vo veľkých horúčavách. 250 rokov trvania štátu, ktorý podľa naslovovzatých ideologických expertov mal už dávno skončiť na smetisku dejín. Namiesto toho tam šokujúco skončil Sovietsky zväz, kedysi jeho úhlavný nepriateľ. Vlastne aj to, čo ešte ostalo z krajiny Sovietov – Ruská federácia – bude mať dôvod na oslavu guľatého výročia. V roku 2026 bude spomínať 25. výročie získanie samostatnosti. Myslím ale, že na rozdiel od Washingtonu v Moskve zrovna túto historickú udalosť oslavovať nebudú.

Svetu sa ani tie americké hodnoty nepáčia

Američania sú známi tým, že prekypujú sebavedomím. Sú hrdí na vynález mikrofónu a žiarovky, rozšírenie internetu, úspechy vo vesmíre, na svoju krajinu, svoju vlajku a hymnu a na hodnoty, ktorým sa každý môže beztrestne vysmievať: na slobodu a demokraciu, čo sú veličiny ťažko a rozporne postihnuteľné, tie je lepšie pociťovať ako definovať. A sú hrdí na svoje víťazstvá v prvej a druhej svetovej vojne a aj v tej studenej. To, čo je opisované ako americká nadutosť a extrémny nacionalizmus, šovinizmus a nekompromisná obrana vlastných národných záujmov, by sa na Slovensku bez mihnutia oka velebilo ako vlastenectvo. Zábavné? Ani trochu. Američania sú aj smiešne hrdí na svoje tri kľúčové dokumenty: Deklaráciu nezávislosti (1776), Ústavu (1787) a Listinu práv (1791). Smiešne, však? Veď tieto buržoázne zdrapy papiera sa ani v najmenšom nemôžu rovnať Ústave ČSSR z roku 1960!

Antiamerikanizmus, ten tradičný rovnako ako ten nový, najnovší a súčasný, má totiž ten istý základ. V politike nepriateľstvo, strach alebo odpor voči Spojeným štátom americkým, ich hodnotám alebo občanom, v kultúre odmietanie amerického spôsobu života, masovej kultúry a konzumu, v ideológii obvinenie z kapitalistického útlaku, tolerancie k zväzkom rovnakého pohlavia, z uplatňovanie trestu smrti v mnohých svojich štátoch, tu z islamofóbie, inokedy zase z ústretovosti k moslimom, z kresťanského konzervativizmu aj z prílišnej náboženskej zhovievavosti. Vždy v závislosti od toho, na ktorej ideologickej strane barikády stojíte. Ak ste kovaný ľavičiar alebo pravičiar, antiamerikanizmus graduje do extrémov. Kedysi v pamätných číslach časopisu Svet Sovietov tvrdili, že aj hovädzí dobytok je v socializme šťastnejší ako americké kravy. Rád som v tom časopise spätne čítal, starý otec si ho predplácal a neprestal ani potom, keď tam vyšiel článok, že na Kubáni vypestovali kukuričné zrno väčšie ako dyňa a americkí farmári bezmocne krútia hlavou….

Kritika zvnútra

Kritika Ameriky spomedzi tam žijúcich amerických občanov je bežná a spoločensky zdravá. 4. júla ju vo svojom prejave zhmotnil novozvolený starosta New Yorku Zohar Mamdani. Jeho vystúpenie, ktorého si všimli všetky americké televízie a svetové tlačové agentúry, je ako vystrihnuté zo strednodobého ľavicového antiamerikanizmu päťdesiatych a ďalších rokov minulého storočia. V zjavnej reakcii na nie práve skromný prejav amerického prezidenta Mamdani v priamom prenose trúsil perly, ktoré sa nedajú úplne spochybniť, ale od toho je predsa demagógia. Mal vízie. Vidí najbohatší národ na svete, kde deti chodia spať hladné, zatiaľčo prvý bilionár sveta nehladuje. V USA vládne kapitalizmus a korporátna moc, USA sa nebezpečne zahraničnopoliticky angažujú. V USA vidí zotročených ľudí. Boli to udretí robotníci, ktorí vlastnými mozoľnatými rukami vybudovali Ameriku. Ale verí, že Američania sú dosť silní, aby vydržali akýkoľvek autoritársky režim. Toto nikde na svete predsa nie je, takže vlastne nie je ani čo oslavovať, vyplýva z jeho expozé. A kde je CIA?

Aj taká je US-Amerika štvrť tisícročia po svojom vzniku.

Autor je bezpečnostný analytik.