V Belehrade sa odohráva nečistá hra. Vláda a prezident si nevedia rady s protestmi, na nespokojných asi „šijú búdu“

Po rozpade Juhoslávie a niekoľkých vojnách na Západnom Balkáne sa sympatiám Slovákov tešili vo veľkej miere skôr Srbi než Slovinci a Chorváti, o Kosovčanoch ani nehovoriac. Bodku za zvyšnou Juhosláviou, teraz už pod oficiálnym názvom Štátne spoločenstvo Srbska a Čiernej Hory, dalo referendum v čiernohorskej časti zväzu v roku 2006, kedy sa obyvatelia rozhodli pre nezávislosť. Srbsko ju akceptovalo a na ďalšiu vojnu si po Kosove už netrúflo.

Srbsko je Slovákom blízke, ale radšej chodia do Chorvátska. Tam Slovákov ťahá more, k Srbsku ich priťahuje skôr nepochopenie konfliktu medzi srbským a chorvátskym nacionalizmom v krvavej srbsko-chorvátskej vojne po roku 1990. Srbsko v nej prehralo, Chorvátsko si vybojovalo samostatnosť. Pre mnoho ľudí však Srbsko symbolizuje bývalú Juhosláviu, inak akýsi štvrťliberálny komunistický štát, a so Srbskom sa ako s Juhosláviou identifikovali. Podobne ako Slovensko je tiež rozlohou malý, má ani nie dvakrát toľko rozlohy a okolo 7 miliónov obyvateľov. Vo Vojvodine, jeho autonómnom kraji, je dokonca slovenčina jedným z úradných jazykov. A, samozrejme, srbská vláda, podobne ako tá slovenská, má blízko k Rusku.

Keď sa srbský prezident Aleksandar Vučić v máji 2025 stretol v Moskve so slovenským premiérom, na spoločné oficiálne selfíčko pripísal: „Bratské stretnutie s premiérom Slovenska Robertom Ficom dnes večer v Moskve – Srbi a Slováci bratia navždy!“ Pravda, hlava štátu či šéf vlády Chorvátska by to tak nenapísali, najskôr by do Moskvy vôbec necestovali. Vučić však sníva o tom, že jeho krajina bude „mostom“ medzi východom (Ruskom) a západom (EÚ). Pritom chce svoju krajinu do EÚ integrovať. No neviem, neviem.

A. Vučić s R. Ficom. Zdroj FOTO: FB/ Aleksandar Vučić

Búrlivá nespokojnosť Srbov s vládou už trvá druhý rok

Nespokojnosť s vládou driemala v Srbsku už dlhšie, ale naplno vypukla na jeseň 2024 po tom, čo sa na železničnej stanici v Novom Sade zrútil betónový prístrešok a pochoval zaživa 16 ľudí. Nespokojenci to okamžite využili a začali po celom Srbsku organizovať študentské a občianske demonštrácie, často násilné. V Belehrade sa dokonca na uliciach objavili barikády a polícia tvrdo zasahovala. Všeobecne išlo o protesty proti korupcii a mizernému hospodáreniu, ale požiadavky rýchlo prerástli do volania po predčasných voľbách. Terčom sa tak stala vláda, ale nie až tak premiér, ktorý v mocenskej štruktúre Srbska hrá už iba druhé husle.

Formálne funguje síce v Srbsku parlamentný politický systém, ale de facto ide skôr o poloprezidentský systém, kde predsedu vlády vidíte v tieni prezidenta. Takže hnev ulice smeruje proti Vučićovi. Ten patrí k Srbskej pokrokovej strane, ktorá však v rozpore so svojím progresivistickým prívlastkom v názve zastáva centristické až konzervatívne postoje. V ostatných parlamentných voľbách získala v parlamente opätovne absolútnu väčšinu.

Hra na „už končím“

Prezident Vučič reagoval koncom júna na pokračujúci nepokoje v spoločnosti prekvapivým vyhlásením, že „toto sú moje posledné dni a týždne v úrade prezidenta republiky. Potom odstúpim.“ Tak to aspoň zaznamenala agentúra Reuters a portál Politico. Kedy podá formálnu žiadosť o odstúpenie, to neuviedol. Keďže prezidentom bol už dvakrát, kandidovať teraz už nemôže. Vyhlásil však, že v ďalších voľbách bude kandidovať za srbských ´progresivistov´ na listine pod názvom Zjednotené Srbsko. Pre portál Euractiv uviedol, že „zvíťazíme s väčším náskokom ako kedykoľvek predtým!“ To však musí najprv podať návrh na svoje odstúpenie a tým pádom aj rozpustiť parlament. Vučičovi vyprší druhý prezidentský mandát v máji 2027, riadne parlamentné voľby sú plánované tiež na ten rok a až po formálnom odstúpení prezidenta a rozpustení parlamentu sa začína 90-dňová lehota do volieb. Ale belehradskému denníku Politika Vučič oznámil, že podanie žiadosti o odstúpenie „ešte niekoľko týždňov potrvá“. Zahraniční pozorovatelia predpokladajú, že cieľom terajšieho prezidenta je trofej premiéra krajiny. Tento post už Vučič zastával a hrá o čas. Ide mu najmä o učičíkanie protestov. Podľa prieskumov verejnej mienky, ako ju prezentoval Euractiv na konci júna, ´pokrokári´ by aj tak získali pri voľbách 47 %, oponenti 31 %.

To by znamenalo, že v zahraničnej politike Srbska sa nič zásadné nezmení a v Bruseli budú dvakrát rozmýšľať, či si perspektívne pustia takú voš do kožucha, hoci už od roku 2012 je Srbsko kandidátskou krajinou.

Autor je bezpečnostný analytik.