Stredovek v uliciach moderného Haagu: Zhoria autá, stúpnu preferencie radikálov

Kým v západnej Európe po futbalovom zápase opäť horeli autá a zasahovala poriadková polícia, za oceánom tie isté komunity oslavovali v mieri. Prečo európsky model integrácie fatálne zlyháva a ako tým nevedomky kŕmime novodobých extrémistov?

Včerajší osemfinálový zápas na majstrovstvách sveta vo futbale, v ktorom Maroko zdolalo Kanadu, mal byť pre fanúšikov veľkolepou oslavou športu. Namiesto toho sa však v niekoľkých európskych mestách, predovšetkým v Holandsku, zmenil na festival čistého chaosu. Zapálené autá, zničený verejný priestor, útoky na policajtov kameňmi a svetlicami či nasadenie vodných diel opäť raz zaplnili titulky svetových médií.

Pre bežného občana, ktorý sa ráno zobudí do zdemolovaného susedstva a nájde si zničený majetok, je to nepochopiteľná a desivá realita. Pre radikálne a extrémistické politické sily v Európe je to však doslova darček z nebies.

Majetok občana nie je rukojemníkom

Základnou a neodškriepiteľnou úlohou každého demokratického štátu je garantovať bezpečnosť a chrániť súkromný majetok svojich občanov. Je absolútne neprípustné, aby sa nevinní ľudia stávali rukojemníkmi davovej psychózy a agresie spojenej s futbalovým šampionátom. Slušný občan nemôže trpieť a bezmocne sledovať, ako mu niekto pod oknami ničí auto alebo rodinný obchod len preto, že sa pod zámienkou športového víťazstva rozhodol vrátiť k stredovekým spôsobom ventilovania emócií.

Pokiaľ štát nedokáže zabezpečiť základný poriadok vo vlastných uliciach, stráca svoju autoritu. U bežných ľudí to, prirodzene, vyvoláva hnev, frustráciu a pocit, že systém chráni agresora viac než samotnú obeť. Ak víťazstvo národného tímu nevedie k hrdosti, ale k potrebe devastovať mestá, niekde nastala zásadná systémová chyba. „Zatiaľ čo marocký fanúšik v Kanade oslavuje úspech ako hrdý občan, časť európskej marockej mládeže využíva futbal len ako zámienku na to, aby Európe ukázala vztýčený prostredník.“

Kontrast, ktorý bije do očí: Prečo Amerika tancuje a Európa horí?

Pri pohľade na zábery zdemolovaných ulíc v Haagu sa natíska legitímna otázka: Je toto správanie nevyhnutným prejavom marockého temperamentu a nespútanej futbalovej vášne? Odpoveď znie: Rozhodne nie. Stačí sa pozrieť za oceán.

V USA a Kanade žijú početné a hrdé marocké komunity. Počas zápasov ich národného tímu sa ulice New Yorku, Montrealu či Toronta takisto zaplnili tisíckami fanúšikov. Výsledok bol však diametrálne odlišný. Žiadne zapálené autá, žiadne barikády, žiadne zásahy poriadkovej polície. Maročania v Severnej Amerike oslavovali spevom, tancom a bubnovaním – a čo je najdôležitejšie, často oslavovali spoločne s fanúšikmi súperov v duchu absolútneho fair-play a vzájomného rešpektu.

Prečo teda tá istá oslava víťazstva znamená v Montreale pouličný karneval plný radosti, zatiaľ čo v Haagu pripomína vojnovú zónu?

Odpoveď leží v dvoch odlišných svetoch integrácie. Severoamerický model (či už americký „melting pot“ alebo kanadská kultúrna mozaika) je od počiatku postavený na jasnom princípe: Môžeš byť hrdý na svoje korene, ale musíš bezvýhradne rešpektovať pravidlá hry a prispievať do systému. Prisťahovalci v USA a Kanade sa rýchlo stávajú ekonomicky aktívnou súčasťou spoločnosti. Cítia priamu spoluzodpovednosť za priestor, v ktorom žijú. Neničia ho, lebo ho vnímajú ako svoj skutočný domov.

Európsky model, najmä ten v krajinách Beneluxu, však v tejto skúške fatálne zlyhal. Vytvoril segregované predmestia a komunity, ktoré síce čerpajú benefity zo štedrého sociálneho systému, no mentálne zostávajú voči hostiteľskej krajine v permanentnej opozícii. Mnohí európski mladíci marockého pôvodu netrpia materiálnym nedostatkom, ale hlbokou krízou identity. Nevedia, kým sú – pre Európu zostávajú cudzincami, pre Maroko sú už príliš európski. Svoju vnútornú frustráciu a skrytý hnev voči systému, ktorý ich živí, potom ventilujú pri prvej príležitosti cez primitívny vandalizmus.

Voda na mlyn pre radikálov

Presne táto pouličná agresia je tou najlepšou živnou pôdou pre novodobých extrémistov. Každé rozbité okno v Haagu alebo zapálené auto v Rotterdame slúži ako okamžitý a vizuálne silný dôkaz pre ich politickú agendu. Radikálne sily nepotrebujú v predvolebnej kampani zložité ekonomické programy – stačí im ukázať prstom na horiace ulice a voličom odkázať: „Vidíte? My sme vám to hovorili.“

Tieto incidenty tak priamo polarizujú spoločnosť. Populistickí politici okamžite premieňajú pouličné násilie na politické body, pričom zlyhania agresívnych jednotlivcov paušalizujú na celé etnické či náboženské komunity. Výsledkom je len hlbšia spoločenská priepasť, narastajúca nedôvera medzi majoritou a menšinami a celkové oslabenie stability v samotnom srdci Európy.

Pokaľ si pred týmito zlyhaniami budeme zatvárať oči v mene prehnanej politickej korektnosti, odpoveď na ne neponúknu štandardní demokratickí politici, ale práve tí, ktorí chcú systém zneužiť na vlastné ciele.

322