Ak by korupcia bola hlavným problémom pre integráciu, väčšinu krajín bývalej východnej Európy by do EÚ nikdy neprijali

Pre Ukrajinu neplatí poľahčujúca okolnosť, že je to krajina, ktorá vyšla z komunistického prostredia, kde korupcia nebola odchýlka od normy, ale norma sama. Európanom zo stredovýchodnej a juhovýchodnej Európy sa korupčná záťaž tolerovala. Malo sa za to, že práve členstvo v EÚ ich zmení,pomôže im postupne odstraňovať hlboko zažraté korupčníctvo.

V Bruseli sú zastúpené členské krajiny EÚ, ktoré sa voči členstvu Ukrajiny stavajú vlažne, niektoré až odmietavo. Vítaným pomocníkom ´ukrajinoskeptikov´ sú paradoxne korupčné kauzy, ktoré pritom v Kyjeve sami odhaľujú. Korupciu nájdeme aj v samotnom okolí prezidenta, hoci on sám v žiadnej veľkej korupčnej afére nevystupuje, aspoň nie zatiaľ. Má „vojnovú imunitu“. Reaguje však na tieto neresti tvrdými čistkami naľavo aj napravo od seba a tento zápas až príliš pripomína boj o moc. V krajinách ukrajinských susedov ako Rusko a Bielorusko korupcia „neexistuje“. Prečo? Pretože sa o nej nepíše, neodhaľuje sa a nie je preto čo kritizovať.

Pamätníci bývalého režimu u nás doma dobre vedeli (podľa vlastnej skúsenosti), že v ich štáte by ste sotva našli človeka, ktorý by nič neukradol. A prečo aj nie? Veď podľa zvrátenej logiky predkapitalistického socializmu síce všetko patrilo všetkým, ale na druhej strane veľmi spravodlivo nič nepatrilo nikomu. Tak ako to bolo? Prečo si z erárneho, špecificky zo zamestnania, niečo nebrať? Táto dialektická logika tú spoločnosť celkom zmrzačila a dodnes z nej nie sme vonku. Je to nielen prirodzené, kradnúť zo spoločného je priam vášeň, aj keby to boli iba ceruzky. Keď VSŽ Košice menili majiteľa, nový pán – US Steel – Slovákov hlboko ponížil nepoznajúc tradičné kultúrne zvyky: zakázal zamestnancom požívať v pracovnej dobe alkoholické nápoje a vynášať niečo z fabriky. Našinec sa na vlastnej koži stretol s odvrátenou tvárou amerického kapitalizmu: dobre zarábať, ale aj dobre pracovať. Lenže tu ukazujeme na malú, všednú korupciu za pár drobných, na minikorupciu. V megakorupcii sa točia milióny a miliardy.

Korupcia sa nedá spoľahlivo definovať

Pri presnom definovaní korupcie neexistuje nijaký konsenzus. Zväčša sa všeobecne traduje ako skazenosť (čo je doslovný preklad z latinčiny), netransparentnosť politického systému a v osobnej rovine ako individuálna neresť, ktorá obnažuje deficity v charaktere jednotlivca a spochybňuje jeho morálnu integritu. Všeobecne sa vníma ako zneužívanie verejnej moci na súkromný prospech, získavanie neoprávnených výhod a úradnej funkcie či postavenia.

Je škoda, že sa korupcia väčšmi stotožňuje iba s úplatkárstvom, čo je tak očividný jav, že sa považuje za úplne normálny. Je tu však niekoľko ďalších korupčných príznakov, ktoré sa berú ako správne: uprednostňovanie vlastnej komunity a vlastnej rodiny nad všeobecným prospechom. Toto by malo byť tiež identifikované ako korupcia, ale to už by sme sa dostali na pôdu etiky a boja o prežitie. Niektoré sprievodné zjavy ako klientelizmus alebo dokonca lobizmus sú diskutabilné, ale tiež môžu byť zahrnuté do chlievika korupcie. Súhrnom sa dá povedať, že korupcia je všade tam, kde je moc. A ak je moc nekontrolovaná alebo dokonca nekontrolovateľná, tam korupcia kvitne. Nuž pomôžme si aspoň citátom od Lorda Actona (19/20 storočie): „Moc korumpuje, absolútna moc korumpuje absolútne“).

Na Ukrajine nevidíme ani absolútnu moc, ani absolútnu korupciu

Vysokí hodnostári v EÚ si znepokojene všímajú korupčných afér, o ktorých sa však dozvedajú práve z Kyjeva. Predsedníčka Európskej komisie síce túto krajinu chváli za to, že „zaviedla potrebné protikorupčné opatrenia“, ale celkom lacno dodáva, že „tieto musia byť uvedené aj do praxe“. Takéto výhrady sa ale dajú uvádzať aj v prípade členských krajín, Slovensko vôbec nevynímajúc. Ibaže na Ukrajine vedia korupciu aspoň pomenovať a zosobniť. V niektorých krajinách sú na prešľapy v tomto smere prísni (pravda, to sa im to stíha hriešnikov, keď nezažili reálny socializmus), inde sa obchádza. Ešte inde sa vyhovárajú na kultúrne gény (tí Severania to majú v sebe, my sme ale obete slovanského šlendriánu…). Ukrajina je však v centre pozornosti Bruselu preto, že tam smerujú desiatky a desiatky miliárd, pričom Brusel by tieto peniaze rád videl použité na Kyjevom deklarovaný účel – na obranu.

Výdavky na túto oblasť sú často bezodnou jamou aj v časoch mieru, keď sa len ťažko obhajujú. V situácii horúcej obrannej vojny vyzerajú aj tie najpremrštenejšie finančné nároky ako legitímne a nemalo by sa o nich diskutovať. Je však nutné kontrolovať, či končia tam, kam boli nasmerované, to je jasné. A pre Ukrajinu je vojna na prvom mieste. Ak ju prehrá, príde o svoj sen, o svoju svojbytnosť, o svoj jazyk, o svoj štát. A neboli to po roku 1989 náhodou moderní slovenskí národovci, ktorí razili heslo „mať svoj štát znamená mať život“? Ukrajina sa toho hesla drží aj za cenu, ktorá nám pripadá samovražedná.

105