Preempcia, prevencia, obrana, protiútok, intervencia alebo agresia? Vojnovým zásahom proti Iránu vstúpil svet do novej fázy veľkých vojen

Zásah leteckých síl USA proti iránskym výrobným jadrovým základniam ležal od počiatku iránsko-izraelskej vojny na striebornom podnose. Rusko sa vyčerpáva vojnou proti Ukrajincom a jeho spojenec, islamská republika Irán, nemá teraz krytý chrbát. Sunitské arabské krajiny mu nepomôžu, smejú sa, tak povediac, za bukom.

Ale USA to riskli, udreli na Irán a nenechali Izrael robiť „špinavú prácu“ osamelo. Ako „Dreckarbeit“ za nás to koniec koncov označil nový nemecký kancelár F. Merz a následne sa naňho v Nemecku vyrútila kompaktná svorka agresívnych ľavopravičiarov.

Preempcia a prevencia

Keď Štát Izrael v minulosti udrel na protivníka, bola to odveta za útoky, obranná prevencia pred útokmi, možno aj pomsta za vraždenie jeho ľudí, ale pojem „preempcia“ sa v terminológii veľmi nevyskytoval. Protiútok na Irán teraz židovský štát označuje ako preempciu. Odborníci (aspoň si to o sebe myslia) hovoria, že preventívny útok nastáva v okamihu, keď protivník vystrelí raketu, vy zistíte, že letí a reagujete salvou „protirakiet“. Preempcia, názov, ktorý používa dnes Izrael, je niečo iné. To raketa ešte nemusí byť vo vzduchu, ale druhá strana má informácie (od toho živí svoje spravodajské služby), že raketa zatiaľ neletí, ale môže vyletieť každú chvíľu. To len tak po lopate. Iste, je tam riziko zneužitia pojmu. V iránsko-izraelskej vojne, ktorá sa naostro začala minulý týždeň, niet tak veľmi o čom diskutovať. Irán na židovský štát útočil svojimi spojencami z Gazy, Libanonu, Jemen… Lenže iránsky režim útočil aj bez svojich pobočníkov.

Indície na americký útok proti Iránu boli jednoznačné. Americký prezident iba klamal svojím robustným telom a výrečnými ústami, keď si dával čosi ako dvojtýždňovú lehotu „na rozmyslenie“. Dávno predtým vedel, že svojho jediného spoľahlivého a trvalého spojenca na Strednom východe nemôže nechať v „štichu“. A rozhodol sa pre kontroverznú preempciu novým, ale asi účinným výkrikom vojenskej módy – hlbinnými bombami (B 2…), ktorými ani Čína zatiaľ nedisponuje. Pre Irán to znamená demonštráciu „hard power“ zo strany nepriateľa, ktorého sa predtým neustále zaprisahal zničiť.

Prezident Trump pred svojím druhým zvolením sľuboval, že dá ruky preč od konfliktov vo svete, jeho krajina bude figurovať na prvom mieste a starať sa bude sama o seba. Povolením útoku na iránsku jadrovú infraštruktúru tento sľub nie veľmi dodržal.

Pre USA to znamená opäť zlom. Po prvej svetovej vojne, druhej svetovej vojne, vojne v Kórei a vojne pri obrane Severného Vietnamu (iné nespomínam) je Amerika opäť vo vojne. Ibaže tá vojna sa začala už v roku 1979/80, keď ajatolláhski revolucionári napadli americké územie v Teheráne (ambasádu) a bezprecedentne vzali občanov USA ako rukojemníkov. Odvtedy bolo iba otázkou času, kedy si strýko Sam (tiež nie je zrovna nepomstychtivý) príde vyrovnať účet. Treba len dúfať, že USA neurobia takú hlúposť ako v oboch svetových vojnách alebo vo vojne v Iraku a nezačnú s „nation building“, teda s pozemnou operáciou a pumpovaním biliónov do bezvýchodnej kvázi občianskej spoločnosti. To si musí iránska spoločnosť vyriešiť sama. Inými slovami, ako avizoval môj obľúbený think-tank Heritage Foundation pred druhou vojnou v Zálive: Potrestajte Irak, ale žiaden „nation building.

Autor je bezpečnostný expert.

232