Tikot, ktorý na Wall Street nepočuť: Ako sa americký sen prejedá cez zdravotné karty

Predstavte si, že sedíte v tom najluxusnejšom kasíne na svete. Volá sa United States of America. Okolo vás blikajú neóny, cinkajú žetóny a vy hráte vo veľkom štýle. Najlepšie na tom je, že na tejto divokej párty nemusíte vyťahovať vlastnú hotovosť. Krupiéri a majitelia kasína (finančné trhy) sa na vás milo usmievajú, neustále vám nosia drinky zadarmo a na barovú sekeru vám pripisujú ďalšie a ďalšie žetóny. Sladká slepota. Všetci sa tvária, že táto noc nikdy neskončí. Ibaže niekde v zákulisí, mimo dosahu kamier, už nekontrolovateľne bliká červená kontrolka a prestížni matematici z Penn Wharton Budget Model práve prestali počítať tržby a začali analyzovať riziká.

Ich záver? Táto hazardná jazda má presný limit. A tým najväčším dlhom na našom barovom účte nie sú, paradoxne, drahé stávky na obranu a Pentagon, ale niečo oveľa prozaickejšie: naše vlastné zdravie a starnutie.

Srdcová arytmia na hracom stole: Keď liečba stojí viac ako jackpot

Ak by sme hľadali hlavný motor, ktorý ťahá americký dlh do priepasti, nemusíme chodiť na Wall Street, ale do nemocníc. Spojené štáty majú totiž unikátny talent – dokážu na zdravotníctvo minúť takmer pätinu svojho gigantického HDP (teda obrovskú časť všetkého, čo v kasíne vyhrá celá krajina), no napriek tomu nedosahujú v porovnaní s inými vyspelými štátmi zásadne lepšie výsledky v dĺžke života.

Systém verejného zdravotného poistenia pre starších a chudobných (Medicare a Medicaid) dnes pripomína hrací automat, do ktorého padajú miliardy, no výhra nikde. Generácia takzvaných „baby boomers“ húfne odchádza do dôchodku. Žijú dlhšie, čo je skvelá správa pre nich, no matematická nočná mora pre štátnu kasu. Náklady na lieky a modernú medicínu rastú rýchlejšie než inflácia a americký rozpočet funguje ako bezodný automat, ktorý tieto peniaze nenásytne prehĺta.

Podľa Whartonskej analýzy je práve tempo rastu zdravotníckych výdavkov tou rozbuškou. Ak pôjdu veci po starom, v roku 2045 narazí dlh na 210 % HDP. To nie je len číslo v tabuľke. To je moment, kedy majiteľom kasína dôjde trpezlivosť. Bod, kedy sa matematika definitívne urazí a odíde, pretože na zaplatenie úrokov z tejto barovej sekery by nestačilo, ani keby štát zdanil dýchanie a úspech.

Hľadanie strateného kompromisu (Možnosti riešenia)

Ako z tohto začarovaného kruhu von? Teoreticky je to jednoduchá rovnica z prvého stupňa základnej školy: musíte buď priniesť do kasína viac vlastných peňazí, alebo prestať tak bláznivo vsádzať. Prakticky je to však politická samovražda v priamom prenose.

Ak by chcel Washington situáciu stabilizovať, musel by urobiť kombináciu dvoch vecí:

Zvýšiť dane všade, kde sa dá: A to nielen bohatým (čo je populárne heslo, ktoré však rozpočtovú dieru nezapláta), ale aj strednej triede.
Okresať sociálne a zdravotné výdavky: Posunúť vek odchodu do dôchodku, obmedziť preplácanie drahých zákrokov alebo radikálne zastropovať ceny liekov.

Predstavte si amerického politika, ktorý vyjde pred kamery a povie: „Vážení voliči, od zajtra budete platiť vyššie dane a v nemocnici dostanete menej muziky.“ Takýto hráč by bol vyvedený z kasína skôr, než by stihol dopovedať vetu.

Skončí sa párty dobrovoľne, alebo príde vyhadzovač?

Dôjde vôbec k nejakému riešeniu? Súčasná politická realita vo Washingtone pripomína dvoch gamblerov pri jednom stole, ktorí hrajú proti sebe, no prehry píšu na rovnaký spoločný účet. Demokrati odmietajú siahnuť na sociálne výhody a zdravotníctvo, Republikáni zasa kategoricky odmietajú akékoľvek zvyšovanie daní. Výsledkom je pat. Schvaľovanie rozpočtov sa stalo divadlom na poslednú chvíľu, kedy sa dlhový strop posúva ako časový limit na ďalšiu stávku – o ďalších desať minút, o ďalší bilión dolárov.

Krupiéri (finančné trhy) zatiall zostávajú slepí z čistého pragmatizmu. Americký dolár je stále hlavným platidlom tohto globálneho kasína a americké dlhopisy sú považované za najbezpečnejší trezor. No spoliehať sa na to, že vám budú majitelia veriť večnerastúci dlh ďalších dvadsať rokov, je ako veriť, že na rulete padne tridsaťkrát za sebou červená.

K náprave pravdepodobne nedôjde z preventívnej múdrosti politikov. História nás učí, že veľkí hráči odchádzajú od stola málokedy dobrovoľne, kým im karta ide. K reforme dôjde až vtedy, keď trhy jedného dňa povedia rázne „DOSŤ“, zatvoria kohútik s lacnými peniazmi a prudko zdvihnú úroky. Až keď sa žetóny stanú neúnosne drahými a kasíno precitne zo slepoty, Washington bude musieť hru ukončiť.

Dovtedy bude tikot hodín PWBM pokračovať. Nie je to však dôvod na škodoradosť. Ak totiž toto globálne kasíno kvôli dlhom skrachuje, tlaková vlna zatvorí podniky po celom svete a účet za túto divokú noc zaplatíme v našich peňaženkách aj my, hoci sme pri tom stole nikdy nesedeli.

122