Slovenský sen, s.r.o. alebo rodina je základ štátu. Na Slovensku stále platí, že správne priezvisko má väčšiu hodnotu než tri diplomy z Harvardu

Na Slovensku sa opäť rozprúdila stará národná disciplína. Nie, hokejisti momentálne neplačú v šatni po prehre s Kazachstanom a futbalisti neprehrávajú s Maltou. Reč je o hľadaní príbuzných v politike.

Vždy, keď sa niekde objaví štátna zmluva, dotácia, poradenská pozícia alebo podozrivo tučné konto, slovenský občan nasadí lupu Sherlocka Holmesa. Nezaujíma ho, čo sa za tie peniaze reálne urobilo. Najprv pátra po tom, kto je koho sesternica z druhého kolena, kto s kým sypal piesok do miešačky a čí synovec vlastní firmu na kosenie vzduchu.

V našom politickom panoptiku totiž platí jedno základné biologické pravidlo: Genetika je najlepší startupový inkubátor a správne priezvisko v rodnom liste má väčšiu hodnotu než tri diplomy z Harvardu.

Naše metre, ich metre a diaľnica do Košíc

Najnovšie sme sa dozvedeli, že mladý Michal Fico, syn premiéra, poberal mesačne tisíce eur za biznisové poradenstvo. Národ okamžite dostal kolektívny infarkt a rozdelil sa na tri nekompromisné tábory. Prvý kričí o dynastii, druhý vyťahuje staré hriechy opozície a tretí – ten najväčší – si otvoril lacné pivo, vytiahol na balkón tresku s rožkom a čaká, kedy z Trnavy vyštartuje povestná biela dodávka s ampliónom.

A Igor, samozrejme, nesklamal. Najväčší exorcista slovenskej mafie, bojovník proti korupcii a zlému počasiu, zrazu stojí v kúte s vizážou nevinného miništranta, ktorému niekto zjedol oblátky na fare.

Pri opozičných príbuzných Igor na tlačovkách rotoval ako besný Pokémon, vyťahoval tabuľky formátu A0, ktoré mu zrejme kreslili dcéry fixkami, a takmer v priamom prenose vdýchol vlastný mikrofón.

Ale vo chvíli, keď sa dnes niekto nesmelo opýta: „Igor, a čo tvoja manželka Pavlínka a tie záhadne zhodnotené milióny v skrachovanej Arca Capital, ktoré ťa ako politického askéta a lovca oligarchov absolútne nezaujímajú?“… v tom momente nastane na slovenskej scéne magické ticho.

To nie je obyčajné ticho. To je presne to ticho, aké nastane na dedinskej svadbe o tretej ráno, keď sa strýko opije a spomenie, že starká prepísala trojizbový byt len na jedného súrodenca. Ticho, pri ktorom počuť aj to, ako v komore mäkne maslo.

Igor zrazu netuší nič. On peniaze nemá, on nemá ani peňaženku, on žije z lesných plodov, čistého vzduchu a lajkov na Facebooku. Pavlínka je proste len geniálna investorka, finančný mág, vedľa ktorej je aj Warren Buffett len vystrašený učeň z ekonomickej strednej v Snine. Pavlínka má skrátka nos na miliónové zmenky, aký majú vycvičené ošípané na hľuzovky. A najväčšieho inkvizítora našej doby to vlastne vôbec nezaujíma. On predsa na hliníkovom rebríku zachraňuje celú galaxiu!

Tradícia staršia ako republika

Povedzme si však úprimne – prečo sa vlastne čudujeme? Slovenská politika má hlboké korene v rodinnom podnikaní. Spomeňme si na deväťdesiate roky, kedy sa u nás privatizovalo rýchlejšie, než stihol uschnúť atrament na zmluvách. Vtedy sa štátne fabriky nerozdávali cudzím – všetko zostalo v rodine!

Kto by si nepamätal na slávne politické babičky, ktoré namiesto pletenia svetrov nosili v igelitkách z Tesca miliónové hotovosti na nákup akcií, alebo na tie zázračné tety Anky, ktoré na dôchodku z čistého altruizmu manažovali štátne zákazky?

V našom lunaparku skrátka neexistujú rovnaké metre. Existujú len naše metre a ich metre. A tie sa od seba líšia približne tak ako meter a nedostavaná diaľnica do Košíc.

Keď ich syn dostane tisíce za poradenstvo: Je to prehnitý klientelizmus, karpatská oligarchia a priame ohrozenie rotácie planéty Zem.
Keď moja manželka „otočí“ milióny: To je čisté trhové šťastie, do ktorého vás nič nie je, vy špinaví novinárski hyenisti, ona skrátka len vizionársky nakúpila cenné papiere namiesto akciového masla v Lidli!

Keď dym zhasne a opona padá

A tu sa dostávame k fascinujúcemu záveru tohto celého divadla. Pamätáte si ešte na kauzu Šimečkovej mamy? Ešte pred pár týždňami to bol hriech storočia. Tlačovky rástli ako huby po daždi, koalícia horela spravodlivým hnevom a zdalo sa, že kultúrne dotácie pre jednu rodinu položia slovenskú štátnosť na lopatky.

A strih. Dnes? Politicky a mediálne táto kauza dnešným dňom prakticky skončila. Prečo? Pretože na stole pristál problém na strane Fica. Mladý Michal a jeho príjmy začali páliť prsty. A v tej chvíli Smer pochopil, že karta sa obrátila.

Pravda je taká, že kauza „Šimečkova mama“ v danej chvíli Smeru dokonale pomohla. Splnila svoj účel, prekryla, čo bolo treba, zmobilizovala voličov, dodala muníciu do vojny proti opozícii – a od dnes už tento účel plniť nepotrebuje. Tak sa jednoducho vypla. Ako starý televízor.

Čo z toho teda pre nás, divákov v prvom rade, vyplýva?

V prvom rade absolútna povrchnosť. Naše politické elity nezaujímajú systémové riešenia, transparentnosť ani morálne princípy. Kauzy nie sú morálnym zlyhaním, ktoré treba vyriešiť – sú to len náboje v zásobníku. Keď vystrelíš, nábojnicu odhodíš a hľadáš ďalší kaliber.

V druhom rade to ukazuje, aké hrubé a nezmieriteľné sú barikády na strane politikov. Na oboch stranách barikády sa vybudovali pevnosti, kde sa vlastné hriechy zatĺkajú, bagatelizujú alebo ignorujú, zatiaľ čo tie cudzie sa nafukujú do rozmerov apokalypsy. Sme svedkami politického pragmatizmu v tej najčistejšej, najcynickejšej podobe.

A soľ tejto zeme – slovenský občan – po rokoch sledovania tohto divadla hľadí do prázdna a pýta sa: Je toto vôbec štát? Alebo je to len jedna nekonečná dedinská svadba, kde sa chlebíčky, borovička a výslužky pre rodinu platia zo štátneho rozpočtu, zatiaľ čo hostia sa bijú na dvore?

Odpoveď poznáme všetci. Zatvorme si teda oči, prežime ďalšie zdražovanie a verme, chebíčky zajtra opäť niekto zaplatí.

Na zdravie, priatelia, v našej malej, útulnej, rodinnej s. r. o.!