Detskí vojaci vo vnútroafrických konfliktoch. Kontinent je zaplavený množstvom ľahko používateľných „malých zbraní“

Prečo do práv dieťaťa montovať rok 2026? Iba preto, že kam naša pamäť siaha, dieťa vždy bolo a bude tvárny a zneužiteľný „artikel“ – to sa nezmenilo ani v tomto roku. Dieťa je ešte neskúsené a slepo verí všetkým, aj manipulátorom.

Svet je v otázkach práv dieťaťa bezradný

V medzinárodne toreticky akceptovaných a v západných krajinách až prehnane dodržiavaných pravidlách sú práva dieťaťa prísne stanovené. Slovensko nie je výnimkou, aj tu majú deti práva, o ktorých sa ich rodičom alebo prarodičom ani nesnívalo. Napríklad keď ťa rodič zmláti alebo učiteľ ťa trestá šľahmi „na holú“ alebo aj neholú. Teraz máme štátny dozor a také veci by mali podliehať kvantu paragrafov na ochranu práv dieťaťa.

Všeobecný úzus označuje „práva dieťaťa“ (rights of children, droites des enfantes) ako práva detí a dospievajúcich. Samotný termín „deti a dospievajúci“ a pomerne vágna sémantika medzinárodných dokumentov často vytvárajú problémy s normatívnym vymedzením veku, ku ktorému sa tieto práva vzťahujú. V úplne najkrikľavejšom prejave zneužívania detí a mladistvých (prípad detských vojakov) navyše patrí určenie veku ku kľúčovým hodnotiacim kategóriám, ktoré napokon definujú posudzovanie samotného atribútu „detský“ alebo „mladistvý“.

V tomto smere je zrejmá aj existencia kultúrnych rozdielov medzi chápaním kategórie dieťaťa v európskej (a vôbec západnej) civilizácii a neeurópskymi kultúrami, ktoré vykazujú značný posun smerom (nadol) pri hodnotení zrelosti jedinca – tieto rozdiely sa prejavujú v závislosti od spoločenskej akceptácie takej zrelosti (materstvo, „bojovnícky vek“). Je dieťa svojprávne rozhodujúce keď má štrnásť, pätnásť alebo sedemnásť rokov? Prestáva už od toho okamihu byť dieťaťom? K tejto problematike máme toľko medzinárodných dokumentov, že ani vymenovanie titulov by nestačilo na jednu hrubú knihu. Ale aj skrátený názvový výber zdokumentovanej ľudsko-právnej, vlastne detsko-právnej základne OSN a iných organizácií ako Rada Európy, Európska únia, Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, by vydal na jednu publikáciu. Ako to riešia v Afrike alebo v Indii, netuším.

Deti svet zneužíva a chabo sa pred touto neriešiteľnosťou bránime

Diskusia o právach dieťaťa je komplementárna k ľudských právam, ale nie je s nimi úplne identická. Áno, niekedy sa tento problém rieši aj tým, že sa výslovne hovorí o „ľudských právach dieťaťa“. Všeobecne prevláda konsenzus, že deťom, resp. dospievajúcim ľuďom by mali byť zaručené také všeobecné práva ako: právo na bývanie, právo na život spolu s rodičmi, resp. príbuznými, právo na rozvoj vlastnej osobnosti, právo na rozvoj vlastného talentu, právo na to, aby dieťa (resp. dospievajúci človek) bolo rešpektované… Nechcem byť expresívny, ale to sú ozajstné medzinárodné „kecy“. Iste, formálne také práva uznal a oficiálne ratifikoval celý svet (na pôde úbohej OSN), takže o čo ide?

Detskí vojaci vo vnútroafrických konfliktoch

Afriku „svet“ rieši skutočne iba na papieri. Tento problematický kontinent je zaplavený morom ľahko používateľných „malých ľahkých zbraní“. Detskí vojaci sú zapájaní do ozbrojených konfliktov (vojen) len do roku 2026 s tým, že zástupcovia afrických krajín sedia v OSN a požehnávajú vyhlásenia, ale u nich doma sa odohráva úplne iné divadlo. A to nie je určené pre tých, ktorým sa odporúča sledovať realitu od dospelého veku.

Je pravda, že využívanie detských vojakov v boji za svätú vec revolúcie či etnických záujmov nie je obmedzené len na africký kontinent. Popri Afrike je táto prax častá aj v Latinskej Amerike, v Ázii menovite na sporných palestínskych územiach. Z globálnejšieho pohľadu všk ide o jav, ktorý je rozšírený najviac v Afrike. Popri miliónoch detí, ktoré sa v Afrike stávajú obeťami občianskych vojen a revolúcií v svojich krajinách, ich boli multitisíce aktívne vtiahnuté do ozbrojených konfliktov – ako vojaci či teroristi. Iste, tie najmladšie deti nie sú vždy používané ako vojaci so zbraňou v ruke, ich uplatnenie je rôzne: slúžia aj ako kuchári, poslíčkovia, vyzvedači, samovražední útočníci, „pokladači“ výbušnín či ako najrôznejšie návnady. Niektoré z nich dospelí vojaci jednoducho držia ako sexuálnych otrokov.

Dôvody ich prítomnosti v radoch bojujúcich strán konfliktu bývajú rôzne: niektoré z nich vojaci unesú, iné sa pridajú dobrovoľne. Robia to pre peniaze, ochranu, z detského fanatizmu alebo preto, že chcú chrániť svoje rodiny. Niektoré z nich do armády či iných ozbrojených skupín z rôznych príčin predajú ich rodičia.

Nuž, milí spoluobčania, budeme ešte nariekať, že sme občanmi Európskej únie? Možno to nemusí byť úplne dobré, ale je to určite lepšie.

Autor je bezpečnostný analytik.