Komentár Iva Samsona: Dá sa orientovať v politických pojmoch?

Ivo Samson Bezpečnostný analytik Ivo Samson. FOTO Archív IS

Nedá. Z bežných médií sa na čitateľa sypú pojmy pravica a ľavica, pričom „ľavica“ je jednoznačne skamenelina z čias prvých legendárnych rokov Francúzskej revolúcie. Pojmy, ktoré si niektoré strany dávajú do názvov alebo programov, ako sú revolúcia či revolučný, sú úplne zavádzajúce. Prinajmenšom Európa nepozná väčších a nechutnejších revolucionárov ako Lenin, Hitler, Mussolini či Stalin, mimo tohto kontinentu sa ako zdatnými revolucionármi stali takí Mao-Ce-tung, Ho Či Min alebo Pol Pot.

Lenže revolucionárom bol aj George Washington, aj za Atlantikom mali Americkú revolúciu. Ak čítate o niekom alebo niečom, čo je spojené s prívlastkom národný, znamená to, že je národovecký, čo je skôr historické, alebo je nacionalistický, či dokonca šovinistický? A pravicovo-nacionalistický alebo ľavicovo-nacionalistický? Čo si máme predstaviť pod termínmi krajná pravica a krajná ľavica? A kto je to radikál?

Podobne neprehľadné je to so socializmom a s liberalizmom. Socializmus sa traduje ako národný, teda nacizmus. A ten nemá, prirodzene, dobrý zvuk podobne ako ten medzinárodný, teda komunizmus, ten je na tom s povesťou rovnako biedne. Okrem toho sa do nacizmu a komunizmu vtierajú pojmy ako neonacizmus a kryptokomunizmus, slabší jedinci dokonca s obľubou zamieňajú nacizmus a komunizmus s fašizmom i neofašizmom, iní zasa so stalinofašizmom alebo leninofašizmom.

Fašizmus bol pritom dosť odlišný od nacizmu alebo komunizmu, bolo to darebáctvo iného druhu, totiž neskrývaná diktatúra, ktorá však nechcela vygenerovať nového človeka ako „náckovia“ či „komoušci“. Tých dvoch posledných spojovala úprimná nenávisť ku kapitalizmu, nastolenie kultu práce a robotníctva, rasová a klasová (triedna) nenávisť.

Niektoré strany sa označujú ako liberálne, ale môžete len hádať, či sú to umiernení liberáli, konzervatívni liberáli, pravicoví alebo ľavicoví liberáli, možno aj neoliberáli. Pripomína to normalizáciu v bývalom Československu, kde ideológovia zaviedli nálepkovania nepriateľov na ľavicových oportunistov a pravicových oportunistov. Okrem toho boli aj “pomýlení občania”, ktorí sa napokon po okupácii v r. 1968 “odmýlili”.

A aby to s liberalizmom bolo ešte zložitejšie, v USA ľavicu a ľavičiarov označujú ako liberálov, tí údajne pravicoví si ponechávajú názov konzervatívci. Ale opäť ich mnohí delia na umiernených, radikálnych (v USA neocons) alebo centristov, čo je opäť pojem používaný v Európe inak, menovite pre tých, ktorí sa nachádzajú medzi údajnou pravicou a údajnou ľavicou, niekedy počujete niečo o stredoľavých, inokedy o stredopravých stranách.

Jednoduchšie to majú kresťanskí demokrati a zelení, ktorí majú svoje zameranie už na vývesnej tabuli. Naproti tomu, za demokratov sa v Európe označuje každý, našťastie už nie za ľudovú demokraciu. Problém ale nastáva s novým výstrelkom módy na politickom trhu, s progresivistami, ktorí sa usadili aj na slovenskej scéne. Hádanky neobklopujú ani marxistov alebo neomarxistov vzhľadom na to, že ich otec-zakladateľ, Karol Marx, bol židovský antisemita a pangermánsky antislovanský rasista, ktorý tvrdil (v dielku Revolúcia a kontrarevolúcia v Nemecku), že Slovania sú menejcenní a neschopní, pretože sa v Rakúsku či Uhorsku nechávajú ovládať nemeckou a maďarskou menšinou. Z politického slovníka sa naopak pomaly vytratili termíny buržoázny, buržoázia a malomeštiak, tak známe z nacistickej a komunistickej propagandy. Nepoznám stranu alebo hnutie, ktoré by sa pýšili atribútom či adjektívom kapitalistický, a to napriek tomu, že na ekonomický kapitalizmus prešli aj také komunistické krajiny ako Čína alebo Vietnam. Nemá niekto v úmysle založiť takú Kapitalistickú stranu Slovenska či “kapitalisti.sk”?

Autor je bezpečnostný analytik.