Predohra k invázii. Bratským armádam stačili pozývacie listy, aby zakročili na obranu marxisticko-leninských hodnôt

Deň 21. august je jedno neslávne a v tomto roku ani nie zaokrúhlené výročie. Vpád, teda „vstup“ armád Varšavskej zmluvy na územie stále ešte formálne komunistického Československa, bol nečakaný, ale nespadol z neba nečakane. Osloboditelia predložili dôkazy, že reagujú na výzvy vysokých komunistických funkcionárov a pracujúceho ľudu.

Bratské armády prišli na pozvanie a zasiahli o minútu dvanásť, hlásili z Moskvy a tomuto tvrdeniu len o pár mesiacov neskôr začali pritakávať aj oficiálne figúry z Československa. Nebola to okupácia, „Čechoslováci“ o pomoc požiadali. Tak to aspoň hneď po invázii prezentoval vtedajší šéf sovietskych komunistov (generálny tajomník KSSZ) L. I. Brežnev. Ako na to ale prišiel? Odvolal sa na prosby československých súdruhov z Ústredného výboru KSČ. To, čo používal ako ospravedlnenie vojenského zásahu, boli dva listy z prostredia komunistických papalášov a jeden list z radov robotníkov. Všetky tri listy vyjadrujú starosť o ďalší vývoj v krajine a celkom nezakryte vyzývajú k ráznemu ukončeniu hazardovania s osudom ich vlasti, v ktorej to má socializmus nahnuté.

Pozývací list hlavný

Tzv. pozývací list odovzdali Brežnevovi pri schôdzke československých a spriatelených straníckych lídrov v Bratislave 3. augusta 1968, keď už bratská pomoc, ku ktorej došlo o necelé tri týždne, bola detailne rozpracovaná, ale moskovské vedenie dávalo Dubčekovi a spol zrejme šancu navrátiť vývoj v krajine do starých totalitných koľají asi tak, ako k tomu o vyše dekády neskôr prinútili jedného generála v Poľsku.

List odovzdali Brežnevovi v Bratislave na hotelovej toalete a existujú dve verzie, ako k odovzdaniu došlo. Iba v jednej verzii v záchodovej epizóde vystupuje Vasil Biľak, v hre sú ale aj dve ďalšie mená. Existenciu a odovzdanie listu potvrdzuje aj výpoveď pri výsluchu Biľaka v Komisii vlády pre analýzu historických udalostí rokov 1967 – 1970. Ten však spoluautorstvo na texte a svoj podpis rezolútne popieral a obviňoval z „úkonu“ iného pracovníka ÚV KSČ (akéhosi Radka Kasku). Na túto jeho výpoveď, uloženú v archíve tejto komisie, sa aj mnohí historici odvolávajú.

K tomu je však potrebné niečo dodať. Výsluch som zaznamenával na magnetofón ja (I. Samson, poz. red.), vtedy ako vedúci dokumentačného strediska tejto inštitúcie. Biľak mal aj v pracovnom živote značné problémy vyjadrovať sa v spisovnej slovenčine, čítal radšej napísané texty a na magnetofón hovoril očividne nerád, odkláňal hlavu od mikrofónu, vyjadroval sa trhane, rozporuplne a od veci. Staršia pracovníčka, ktorej som napokon výsluch pridelil na prepis, mi ho vrátila s tým, že je nezrozumiteľný. Prepísal som ho sám a Biľakove útržkovité bloky slovensko-rusínskeho vokabulára som preklenul tak, aby sa z nich dala vytvoriť súvislá veta a nestratil sa zmysel. Dôležité je, že list bol v Československu po roku 1992 verejne publikovaný po tom, ako prezident B. Jeľcin priviezol jeho kópiu do Prahy a odovzdal ju V. Havlovi ako ´prekvapenie´.

Problém však spočíval práve v tom, že išlo o kópiu a historik s takým dokumentom nemôže hodnoverne pracovať. Pravosť podpisov potom na základe originálu v Moskve potvrdila skupina českých kriminalistov, resp. „písmoznalcov“, dokonca pri účasti ruskej expertky. Podpisy Biľaka, A. Kapeka, A. Indru, D. Koldera a O. Švestku boli pravé. Milý Biľak nám v komisii klamal, len sa prášilo.

Obsah listu

Autori podpisu oficiálne žiadali „poskytnúť skutočnú pomoc a podporu všetkými možnými spôsobmi, ktoré máte k dispozícii“ a zachrániť Československo „pred hrozbou kontrarevolúcie“. „S ohľadom na zložitosť a nebezpečný vývoj situácie v našej krajine prosíme vás o maximálne utajenie tohto nášho prehlásenia, preto vám píšeme priamo osobne a po rusky“, upresnili. Dodajme, že ich ruština bola mizerná, proste československá. Všetci podpísaní boli buď členovia predsedníctva ÚV KSČ (malo 11 členov), alebo jeho kandidáti. Išlo o jasnú vlastizradu, ale páchatelia za tento čin neboli potrestaní, čo sa týka najmä V. Biľaka, ktorý pokojne dožil na Slovensku.

Iné listy žiadajúce o zákrok proti vlastnej krajine

Zachovali sa ešte prinajmenšom dva listy, ktoré upozorňujú na „vážnosť situácie“ v ČSSR. Jeden z nich sa pripisuje K. Hoffmannovi, vysokému funkcionárovi a neskôr členovi predsedníctva ÚV KSČ. Známejší je „list pragovákov“, t. j. pracovníkov závodu Praga, vtedy Automobilových závodov Klementa Gottwalda. Podpísalo ho 99 robotníkov a pracovníkov tejto firmy v júli 1968 a bol adresovaný Ústrednému výboru KSČ a sovietska ambasáda ho telegraficky odoslala do Moskvy.

Preklad vyšiel na titulnej strane listu Pravda 30. júla a sovietske vedenie ho neskôr tiež použilo ako odôvodnenie pre inváziu, veď list demonštroval zomknutosť čestných funkcionárov KSČ a robotníckej triedy. Do roku 1989 v závode Praga visela kópia tohto listu ako poďakovanie pracovníkom podniku. Po novembri 1989 túto významnú pamätnú dosku zlomyseľné žily strhli.