Dnes má meniny: Bartolomej
Ruské úrady vyrazili do nekompromisného boja proti „deštruktívnej literatúre“. Nápadne to pripomína staré dobré sovietske časy a akýsi pilotný projekt už predstavili v legendárnej knižnici V. I. Lenina v centre Moskvy.
Otvorene sa k ochrane pred nepoškvrnenosťou ohrozenej ruskej duše prihlásil Vasil Duda, riaditeľ tejto knižnice. Duda nie je len tak hocijaký direktor tejto slávnej ustanovizne, činí sa tiež ako poradca na Ministerstve kultúry Ruskej federácie a vedúci tamojšieho oddelenia informačnej politiky a medzinárodných vzťahov. Rezort, pre ktorý pracuje, pripravuje zriadenie špeciálneho archívneho skladiska určeného k separácii „rusofóbnej“ a „deštruktívnej“ literatúry. Knihy už nebudú verejne páliť na hraniciach, to je historicky kompromitovaný prístup, urobia ich pre verejnosť neprístupnými tým, že pre nich, podobne ako kedysi v Sovietskom zväze, vyhradia „Specchran“ (otdel specialnogo chranenia), kde pred sovietskou spoločnosťou skrývali utajovanú a ideologicky nevhodnú literatúru.
Zatiaľ nie je jasné, ktoré knihy v tomto uzavretom skladisku skončia, ale proces regulácie je už v plnom prúde, začal sa už na konci minulého roka a Duda sa vedy zmienil o 10 – 12 tisícoch titulov, v lete 2026 už ich počet rozšíril na 18 000.
Kto pôjde z kola von
Kritériá pre posudzovanie deštruktívnosti pojali v Moskve veľmi liberálne, t. j. značne do šírky. Má ísť o knihy, ktoré napr. podávajú skreslený obraz o dejinách Ruska (tým sa myslí ZSSR) v druhej svetovej vojne, ale aj v iných časových obdobiach, ktoré pripisujú ruskému národu negatívne vlastnosti alebo „nekriticky“ preberajú západné trendy v kultúre. Práve osočenie z „deštruktívosti“ je záhadné a hmlisté, pretože čím všeobecnejšie sa deštruktívne výplody spisovateľa interpretujú, tým neobmedzenejší sa stáva priestor pre tých, ktorí rozhodujú o jeho umiestnení v karanténe. Vyobcovaní z panteónu môžu byť ukrajinskí spisovatelia rovnako ako všetci, ktorých vládnuci režim v Rusku označí za zahraničných agentov.
Konkrétny zoznam „prohibít“ ruské ministerstvo kultúry ešte nezverejnilo, ale tlak na spisovateľov s alternatívnymi názormi je vidno už dlhšie. Štátne knižnice ich diela už neobjednávajú a súčasní mimoriadne obľúbení ruskí majstri pera ako kritický búrlivák Dmitrij Bykov či „extrémista“ Boris Akunin (extrémistom sa stal po tom, ako sa po útoku na Ukrajinu vymedzil proti Putinovmu ukrajinskému dobrodružstvu) sa musia pripraviť na to, že ich diela z verejných knižníc zmiznú. Historická predloha pre novú reguláciu knižnicovej ponuky, teda Specchran, fungoval v bývalom Sovietskom zväze relatívne spoľahlivo. Presúvali sa doňho diela autorov, ktorí upadli do nemilosti režimu, emigrovali, alebo obsahovali „politicky nekorektné“ či západné názory. K ideologicky nevyhovujúcim prácam sa mohli dostať iba jednotlivci na základe špeciálnych povolení. Túto sovietsku prax idú teraz obnoviť, ale všimol som si už dávnejšie, že kritické knihy o sovietskych dejinách nie je možné v Moskve v kníhkupectvách dostať. Ako by na nás pri tohtoročnom 58. výročí augustovej bratskej pomoci ovanul svieži závan normalizácie, však?
Kto kontroluje minulosť, ovláda súčasnosť?
Táto pravda platí nielen v totalitných, ale aj v autoritárskych režimoch a v bývalom Sovietskom zväze predstavoval dozor nad dejinami pevný pilier manipulácie s verejnosťou. Ruský historik Arlen Bljum vyrátal počet iba v ruštine vydaných kníh a časopisov, ktoré boli do počiatku 90. rokov v špeciálnom uskladení, na 100 000. Zaraďovanie na index sa dialo často až groteskne. Stačilo, že inak so štátnym požehnaním vydávaný autor mal v knihe pozitívnu zmienku o niekom, kto neskôr upadol v nemilosť. Taká galiba sa prihodila napr. Johnovi Reedovi, ktorého povestný výtvor „Desať dní, ktoré otriasli svetom“, sa spočiatku v ZSSR tešil výslniu, ale putoval napokon do Specchranu preto, že sú v nej zmienky o L. D. Trockom. To cenzorom retrospektívne stačilo napriek tomu, že Reed s boľševikmi sympatizoval. A to ani nehovoríme o takých velikánoch ruskej literatúry 20. storočia ako Bunin, Bulgakov, Pasternak, Solženicyn…
Medzi Sovietskym zväzom a dnešným Ruskom však nachádzame v tomto smere zásadné rozdiely. V ZSSR išlo o plošný zákaz centrálne harmonizovaný vládou, stranou a tajnými službami, v Rusku sa takýto zákon ešte len pripravuje. Aj tak ide technicky iba o kremeľský kŕč. Kniha a jej myšlienky, ktoré zmiznú z knižných regálov a registrov, žije v internetovej ére ďalej a dokonalý zákaz pôsobí ako kremeľský vtip. Ale áno, taká kniha zbytočne nekole oči v regáloch, ponukách knižných fondov a výkladoch kníhkupectiev.