Dnes má meniny: Marcel
Jana sa narodila v Bratislave, no svoj druhý domov má v Singapure, kde žije takmer 13 rokov. S manželom Samuelom tu vychováva tri deti. Ako sa žije slovenskej food fotografke a singapurskému tatérovi v ďalekej ázijskej krajine?
Jani, ako sa ti žije v Singapure?
Dobre! Naozaj. Singapur je krajina, kde všetko funguje. Obchody sú otvorené do neskorých večerných hodín. Kriminalita tu je veľmi zriedkavá, zabudneš si na lavičke peňaženku a príde ti poštou. Málokto u nás varí, pretože sa tu naješ veľmi chutne a lacno. Obed ťa tu vyjde 2, maximálne 3 eurá. Zato alkohol tu je príšerne drahý, za pohár vína si v bare vypýtajú aj 15 eur.
Čo ti chýba zo Slovenska?
Bryndza, slanina, sušené hríby, klobásy, chrumky, piškóty… Mám pokračovať? (smiech) Ale vážne, veľmi mi chýba rodina a priatelia. Na Slovensku som prežila najkrajšie roky, viažu sa mi s ním významné spomienky. Chýbajú mi slovenské lesy a hory. Mamin rodinný dom v Rusovciach. V Singapure vlastnia domy len boháči, ostatní bývajú v bytoch. Všetko patrí štátu – autá, domy, byty.
No poslednou vetou si mi sen o dokonalej krajine trošku pokazila…
Aj tu sú negatíva. V meste žije strašne veľa ľudí. Ľudia tu veľa pracujú a nechcú mať deti. Štát ich dokonca motivuje finančnou odmenou za každé narodené dieťa. Až príliš veľký dôraz sa kladie na vzdelanie. Už deti v škôlke mávajú domáce úlohy. Všetci chcú mať z detí vzdelaných právnikov a lekárov. Dosť u nás rezonuje téma depresie u detí. Oproti Slovensku sú tu ženy na materskej len tri mesiace, potom idú pracovať. Už novorodenci sú v jasličkách. Ja som sa tomu našťastie vyhla, keďže som fotografka a viem si svoj pracovný čas rozdeliť. A mám „maidku“ – pomáha mi s deťmi a domácnosťou. Odvezie deti do školy, poupratuje, niekedy navarí. Je súčasťou našej rodiny, máme ju veľmi radi.
Si fotografka, máš v Singapure veľa práce?
Som food fotografka. Fotím jedlo, drinky, reštaurácie, bary, ale aj samotných kuchárov a barmanov pri práci. Rada však robím aj portréty. Fotím spevákov, hercov, ale aj obyčajných ľudí, ktorí ma vizuálne oslovia. Pravdou je, že v Singapure je veľa fotografov. Dokonca by som povedala, že na takú malú krajinu až príliš veľa, a tak sme všetci veľmi rýchlo a ľahko nahraditeľní. Ale našťastie už prichádza doba, keď ľudia ocenia kvalitu a sú ochotní za ňu zaplatiť. Pandémia však zasiahla aj do mojej profesie, bary a reštaurácie majú za sebou ťažké obdobie, nikto nemal veľa práce. A tak som si urobila titul zo psychológie.
A čo tvoje tetovanie? Je neprehliadnuteľné.
Tetovanie mám od svojich 17-tich rokov. Už do Singapuru som prišla skoro celá potetovaná.
Pamätáš si na svoje prvé tetovanie?
Áno, bolo to Tribal tetovanie, volá sa to “tramp stamp“ a dievčatá si ich nechávajú tetovať nad zadkom. Hneď ako som trošku zmúdrela, tak som si ho dala pretetovať (smiech). Teraz mám potetované obe ramená, krk, hrudník, chrbát i nohy. V Singapure je tetovanie bežné. Môj manžel je tatér a robí japonské tetovanie. Ľavú ruku som venovala jemu a vytetoval mi na ňu japonské kvety. No ale pravdou je, že čím som staršia, tým horšie znášam bolesť, už to nie je také „easy“ (smiech).
No a čo korona pandémia? Spomínaš si, ako sa to spustilo u vás v Singapure?
Korona v Singapure sa začala vo februári minulého roku. Na Slovensku boli hneď zatvorené hranice, no tu sa nedialo zo strany štátu nič zásadné. Spolupráca s Čínou bola dôležitejšia. Denne pribúdali stovky chorých. V krajine boli tri mesiace pozatvárané obchody, reštaurácie, ľudia, ktorí mohli, pracovali z domu. Veľa podnikov skrachovalo, ľudia prišli o prácu, Singapur sa z tohto bude spamätávať ešte pár rokov. Kto chodil po ulici bez rúška, išiel do väzenia. Potom sa opatrenia uvoľnili. A teraz? Máme ďalší lockdown a všetci sme z toho zničení a unavení.