Komentár Iva Samsona: Ako Afganci prehrali vojnu

Ivo Samson Bezpečnostný analytik Ivo Samson. FOTO Archív IS

Ku 31. augustu 2021, ako koalícia spojencov oznámila už vopred, sa končí evakuácia občanov spojeneckých krajín z Afganistanu a tých, ktorí doma slúžili zvoleným inštitúciám tohto štátu, teda Afgancov. Nerozumní až hlúpi ľudia z toho majú potešenie a neskrývajú radosť. Počujeme nadšené výkriky o vojenskom debakli USA a EÚ v Afganistane, o hanbe americkej armády, o kolapse vierohodnosti NATO, o zrade spojencov a povzbudení islamského terorizmu, o zániku západnej kultúry v dôsledku očakávanej imigrácie, o neschopnosti afganskej armády, ktorú NATO tak dlho a nákladne budovalo. Do debaty sa vrhli novinári, ideológovia, islamológovia, arabológovia, politici a politológovia. Okrem iných. A dokonca aj afganológovia. O tom, že existuje aj taká odborná disciplína, sme predtým málo počuli.

Nuž, sú to veľmi zvláštne tvrdenia. Myslím si, že USA v žiadnom prípade neprehrali vojensky, to majú hádam spoločné so Sovietmi, ale neprehrali na afganskej scéne ani politicky. Dokonca si ani nemyslím, že prehrali kultúrne. Po odchode sovietskych vojakov koncom 80. rokov sa do Sovietskeho zväzu alebo jeho satelitov vrátane Československa nijaké státisíce Afgancov neponáhľali. Narýchlo mali tí, ktorí kolaborovali s vnúteným, nie zvoleným režimom. Ak nestihli utiecť ako bývalý prezident Nadžibulláh, talibanisti ich po dobytí Kábulu v r. 1996 zabili. Nadžibulláha, ktorý bol pod ochranou OSN, napr. obesili na pouličnej lampe, ale ešte predtým mu stihli zaživa odrezať semenníky. Predohra so semenníkmi je necivilizovaná, ale poprava áno, Afganistan nie je členom Rady Európy. Bol to pohlavár afganskej komunistickej strany a bývalý šéf tajnej služby. Postavil sa proti vlastným, ktorých nechal zatvárať, mučiť a popravovať. Spojenci v Afganistane (rozumej USA) len prestali mať záujem obetovať svoje zdroje – materiálne a ľudské – za boj proti inej tradícii. Bolo na afganskej vláde (mimochodom zvolenej v celonárodných voľbách, parlamentných aj prezidentských, akokoľvek sporných aj chaotických), aby zvládla to, čo kedysi vláda pod “cudzou okupáciou” v Japonsku. Tam sa okupanti neusilovali meniť tradíciu (ten boj by nezvládli), ale uspeli v zmene politickej kultúry. Japonci to zvládli, z iných smerov aj napr. Singapúrčania a zvládnu to azda aj Vietnamci.

Pre mnohých odpudivý prezident Biden je sympatický aspoň v tom, že si svojej krajine nenechal “skákať po hlave”. Afganistan musel dostať šancu. Ešteže Biden v svojom kvázi smútočnom prejave po dobytí Kábulu Talibanom nepripojil druhú časť logickej konzekvencie: A teraz Afganistan čaká opäť nekonečná občianska vojna, ale máte smolu, my už tam nepôjdeme, ak nedovolíte, aby na nás opäť zaútočili. Potom budeme musieť reagovať, ale už nie zrovnoprávňovaním vašich žien a budovaním nemocníc.

Len tak bokom: 20-ročná misia NATO mala nielen oprávnenie, ale aj zmysel. Prinajmenšom načas vyradila z prevádzky jedno zo stredísk sunnitského terorizmu zameraného proti všetkým, ktorí nie sú ako oni – tí praví vykladači koránu a moslimských právnych škôl. Afgancom táto misia dala nádej, že sa niečo môže zmeniť. Ak sa dá tvrdiť, že prehrali Afganci, tak to dvojnásobne platí o Afgankách. Tu budú mať islamskí fundamentalisti vždy navrch, pretože sa nemusia opierať o náboženské školy, o fundamentálne islamské alebo reformné prúdy, stačí im korán, kde je žena rovná mužovi, ale muž je rovnejší. Ale toto prenechávam koránológom, inak odporúčam k čítaniu najmä korán v preklade na islam konvertovaného Ivana Hrbeka (český, s výkladom), vydanie už z r. 1972, popr. viac-menej anonymné vydanie slovenského prekladu koránu z r. 2001.

Autor je bezpečnostný analytik.