Arménska genocída je tŕňom v päte Turecka. Izrael je ďalším štátom, ktorý označil jeho postup proti Arménom za genocídu

Arménska genocída je stará a bolestivá rana Turecka a je preto napodiv, že s ním EÚ kedysi otvorila rozhovory o vstupe napriek tomu, že turecké vlády obvinenia z genocídy zúrivo popierajú. Skúsme si predstaviť, ako by asi dnes vyzeralo renomé Nemecka v Európe a vo svete, ak by nepriznalo vinu za holokaust a označilo by ho za nehodu.

Minulosť je taká, že pred viac ako storočím, hlavne v rokoch 1915 – 1918, zahynulo pod tureckým dohľadom pri násilnom premiestňovaní obyvateľstva pod tureckou správou odhadom milión až jeden a pol milióna Arménov. V dôsledku vyčerpávajúcich pochodov, smädu a zabíjania, ktoré dokonca zahŕňalo primitívne formy splynovania. Genocída je ťažký zločin vyhladzovania celého národa a v roku 1948 ju ako taký uznala aj vtedy ešte rešpektovaná OSN. Existuje niekoľko rozoznávacích kritérií, ktoré (poskladané) spolu vytvárajú pevné obrysy naplnenia zločinu známeho pod moderným pojmom genocída.

„Vynález“ tohto slova sa pripisuje poľsko-židovskému právnikovi Raphaelovi Lemkinovi. Ten v r. 1944 spojil grécke podstatné meno „genos“ (národ) a latinské „cide“, koreň slovesa „caedere“ (zabiť), do dvojtvaru. A výraz „genocída“ – zabitie národa – odvtedy začal ovládať politický jazyk a stal sa dnes nezdravo inflačným. Spätne sa na mnohé humanitárne katastrofy nazerá ako na genocídu, dokonca aj na hubenie králikov alebo hmyzu. Ale to už je zneužitie pôvodného významu.

Arménska genocída, to je iná káva

Za genocídu sa dnes zhodne považuje napr. rwandská genocída v deväťdesiatych rokoch, vyčíňanie komunistov – Červených Kmérov – v Kambodži po skončení vojny vo Vietname a panuje tu široká zhoda, že skutočne išlo o genocídu. Vyhladzovanie Ukrajincov sovietskymi komunistami spätne považujú za genocídu na Ukrajine (ZSSR ho považovalo a Rusko stále považuje za „všeobecnú tragédiu“, veď hladom umierali aj etnickí Rusi, nie)? Na oficiálne priznanie povraždených poľských vojakov v Katyni Poľsko tiež čakalo pol storočia, až potom mu Kremeľ nalial čistého vína. A to preto, že moc nedržal v rukách Putin, inak by Moskva zatĺkala dodnes.

S arménskou genocídou je to podobné. Arménsko ju za genocídu považuje, Turecko zapiera tým istým spôsobom ako Rusko: bola to tragédia, ale časy boli zlé, o život prichádzali predsa aj etnickí Turci… Takže, čo nám to tu trepete o genocíde? Lenže už 33 štátov vedomé kynoženie Arménov označilo ako genocídu, slovenský parlament (NR SR) tak urobil už v roku 2004. Izrael sa stal v júni 2026 v poradí 33. krajinou, ktorá tak rozhodla, a islamistického tureckého premiéra R. Erdogana rozzúrila. V Arménsku pritom táto genocída tvorí súčasť arménskej národnej identity. Ak navštívite krajiny ako Čína, Vietnam alebo Kuba, o politike s tamojšími ľuďmi radšej nehovorte, vyhýbajú sa tomu. V Arménsku sa však reč okamžite obráti k arménskemu holokaustu, ktorý mohol nacistom poslúžiť ako predloha pri „riešení židovskej otázky“.

Izraelská cesta od oportunizmu k realite

Izrael mal byť štátom, ktorý genocídu Arménov uznal už dávno, ale tváril sa, že nevidí. S Tureckom mal dlho nadštandardné vzťahy a s Azerbajdžanom (Arméni Azerom bežne nadávajú do „Turkov“) ho spája aj strategické partnerstvo. Definitívny koniec izraelského oportunizmu nastal po októbrovej masakre 2023. Turecko označuje pre zmenu postup izraelských vojenských síl v Gaze za genocídu a to je niečo, na čo je zase Izrael veľmi háklivý. Útoky Ankary na Jeruzalem budia dojem, že to neboli gazanskí Arabi, ktorí 23. októbra 2023 zmasakrovali na juhu Izraela asi 1 200 civilistov, ale že to bolo naopak.

Izraelský premiér Netanjahu už v roku 2025 navrhol, aby sa vyvražďovanie Arménov klasifikovalo ako genocída, tak tvrdí prinajmenšom agentúra AFP. Terajší návrh vlády musí ešte posvätiť izraelský parlament, ale neočakávajú sa nijaké problémy (izraelský spravodajský portál Ynet). Tie sa vynorili, ako sa dalo očakávať, vo vzťahoch s Azerbajdžanom. Baku vyzvalo Jeruzalem, aby svoje rozhodnutie prehodnotilo a prestalo s „politizáciou histórie“. Strategické partnerstvo s týmto štátom je pritom pre Izrael dôležité a zahŕňa spoluprácu nielen v energetike a technológii, ale aj v oblasti obrany a spravodajstva. Ale židovský štát to riskol. S Tureckom nemá čo stratiť, s Azerbajdžanom áno.

Autor je bezpečnostný analytik.

198