Súdna sieň zvaná Facebook: Sme lepší ako Čekovský, alebo len nemáme jeho zmysel pre biznis?

Povedzme si to úprimne a bez politickej korektnosti – na Slovensku máme nový národný šport. Nie je to hokej, dokonca ani nadávanie na ceny masla. Je to virtuálne ukrižovanie. Stačí, aby niekto, koho poznáme z obrazovky, urobil niečo, čo nelícuje s našou predstavou o morálnom hrdinstve, a v tej sekunde sa zo stoviek tisíc gaučových psychológov, politológov a analytikov stávajú sudcovia Najvyššieho súdu s licenciou na absolútnu pravdu.

Teraz je na rane Marián Čekovský. Umelec, ktorý kedysi spájal krajinu cez hlas kresleného cigánskeho baróna Pištu Lakatoša, muž, ktorý v Inkognite hádže bleskové (a občas bleskovo trápne) fóry a ktorého hudobný talent nikto príčetný nemôže poprieť. Lenže Čeky ako interpret predviedol pieseň, ktorá umeleckým dojmom neoslnila, a sociálne siete vybuchli. „Predajná štetka!“ „Zradca!“ „Nenažranec!“

Poďme si však na chvíľu zložiť tie svätuškárske masky a pozrieť sa do zrkadla, ktoré nám tak nepríjemne odráža realitu.

Produkt druhej cenovej skupiny

Pravda je taká, že príbeh menom Čekovský je dnes čistý komerčný produkt druhej cenovej skupiny. Na pódiá vážnych divadiel nepatrí, no on to od seba pravdepodobne ani nečaká. Nie je to Amadeus komponujúci Requiem na smrteľnej posteli. Je to tak trochu neposlušné dieťa našej kultúry, ktoré má však geniálny čuch na komerciu a sakramentsky dobre vie, ako robiť biznis.

A presne takýchto ľudí budú politici a inštitúcie oslovovať vždy. Prečo? Lebo prinášajú masovú pozornosť. Čekovský skrátka dodal produkt na voľnom trhu tomu, kto bol ochotný si ho objednať. Hrdelný zločin nespáchal. Neurobil nič ilegálne, len zahral svoju štandardnú komerčnú hru.

Predstav si, keby niekto – či už politik alebo komerčná televízia – chcel využiť tvoje schopnosti na nejaký projekt. Kto z nás by v tej sekunde precitol? Neviem koľkí. Ale viem, že radi hádžeme kameňom, lebo sami sedíme v bezpečí anonymity a nikto nám reálnu ponuku na stôl nepoložil.

Lekcia z histórie: Keď dav upálil nesprávneho (príbeh Jeana Calasa)

Táto ľudská potreba nájsť jedného obetného baránka, hodiť naňho všetku špinu sveta a ukameňovať ho, tu bola vždy. Sociálne siete ju len zrýchlili na optický internet.

Vráťme sa do Francúzska v roku 1761. V Toulouse našli obeseného mladého muža menom Marc-Antoine Calas. Okamžite sa rozšírila fáma, že ho zavraždil jeho vlastný otec, Jean Calas, pretože syn chcel prestúpiť na inú vieru. Dav na uliciach šalel. Ľudia nepotrebovali dôkazy, stačila im emócia a predsudky. Jean Calas bol zatknutý, mučený a nakoniec verejne popravený lámaním na kolese. Dav tlieskal, spravodlivosti bolo učinené zadosť.

O pár rokov neskôr sa do prípadu obul slávny filozof Voltaire. Začal vyšetrovať na vlastnú päsť a zistil strašnú pravdu – syn spáchal samovraždu kvôli depresiám a dlhom z hazardu. Otec bol úplne nevinný. Jeanovi Calasovi to už život nevrátilo, hoci ho posmrtne rehabilitovali.

Ako to dopadlo? Tento príbeh ukázal, aká slepá, krutá a hysterická dokáže byť masa, keď sa riadi čistou emóciou bez faktov. Voltaire vtedy bojoval proti náboženskému fanatizmu, my dnes bojujeme s digitálnym hnevom. Dnes nelámeme ľudí na kolese na námestiach, ale lámeme ich charaktery a životy na internete. Výsledok je rovnaký – radosť davu z krvi a zničený človek.

Bolo to odfláknuté

Znamená to však, že máme nad Čekym len tak mávnuť rukou, popriať mu dobrú chuť k biznisovému obedu a tváriť sa, že je všetko v poriadku? Ani náhodou.

Povedzme si to na rovinu – tá pieseň je čistá katastrofa a lacná fušerina. Keď máš status „hviezdy“, miliónový úsmev a image človeka, ktorý sype geniálne nápady z rukáva, nemôžeš priniesť niečo, čo znie ako prvý pokus amatérskej kapely na dedinskej tancovačke. Celé to pôsobí, akoby pieseň zbúchal niekto za pätnásť minút na kolene medzi dvoma natáčaniami v televízii, lebo veď „veľké meno a staré známosti to predajú aj tak“.

No nepredali. Naleštený image je ti úplne nanič, keď výsledný produkt nestojí za nič. Je to facka nielen divákom, ale celej hudobnej obci, v ktorej desiatky skutočne makajúcich, talentovaných umelcov nedostanú za poctivú a premyslenú prácu ani zlomok z toho, čo niekto za túto odfláknutú rýchlovku. Čeky, si skvelý bavič, ale tu si totálne prestrelil. Možno nastal čas na chvíľu vypnúť kamery, stiahnuť sa z trápneho glosovania, dať si pauzu… A hlavne sa vrátiť k poctivej robote, aká ťa kedysi zdobila.

Kto má právo súdiť?

Máme plné právo kritizovať slabý umelecký dojem a odfláknutú prácu. To nie je nenávisť, to je spätná väzba, ktorú komerčný hráč za zlý produkt musí uniesť.

Ale nemáme právo vypnúť človeku jeho minulosť, odpísať všetko, čo kedy urobil, a urobiť z neho verejného nepriateľa číslo jeden. Ak budeme ľudí úplne zatracovať za každý jeden čin, ktorý nelícuje s naším osobným morálnym kódexom, o chvíľu tu nezostane nikto, s kým by sme sa mohli rozprávať.

Predtým, než nabudúce napíšeme nenávistný komentár, skúsme sa na sekundu zastaviť a rozdeliť hnev na dve časti: Skritizujme autora za to, že odovzdal odfláknutý nepodarok. Ale nezabúdajme, kde končí konštruktívna kritika a kde začína náš vlastný, zbytočný lynč. Lebo inak sa z nás, spravodlivých kritikov, stane len banda internetových Pištov Lakatošov – s tým rozdielom, že my tú špinu nehovoríme z humoru, ale úplne vážne.

716