Bezpečnostný analytik Samson: Je ukrajinčina jazyk odsúdený na zánik?

Ilustračná snímka. Zdroj FOTO: pixabay.com

V roku 1973 vyšla v nemeckom Hamburgu kniha fenomenálneho maďarského lingvistu a mimochodom aj slovakistu Gyulu Décsyho pod názvom Die linguistische Struktur Europas, v doslovnom preklade Lingvistická štruktúra Európy. Ide o neuveriteľný pohľad na historicko-politicko-kultúrne a, samozrejme, jazykovedné hodnotenie európskych jazykov. (Autor tohto článku publikáciu preložil do češtiny, existuje však iba jeden preložený exemplár, ktorý vyšiel v Samsonpress v roku1988, nachádza sa v súkromnom archív I. Samsona).

Čo je fascinujúce, je porovnávať jazykový rozptyl vo vtedajšej a dnešnej Európe. Décsy vtedy vyrátal, že v Európe existuje 62 samostatných jazykov. Nezahŕňal dialekty, to by sa Décsy nedopočítal. Medzitým sa však jazykovo Európa rozmnožila, absurdný umelý produkt zvaný srbochorvátčina sa rozdelil na dva samostatné jazyky, okrem toho vznikla aj čiernohorčina, za samostatný jazyk podaktorí považujú aj bosniančinu. Takmer úplne vymizla bieloruština, ktorou dnes v Bielorusku hovorí len zlomok obyvateľstva, najmä vidieckeho. Samostatnú kapitolu si zaslúži ukrajinčina. Po rozpade Sovietskeho zväzu čelila samostatná Ukrajina dvom základným problémom. Musela sa naučiť riadiť samostatný štát, dekomunizovať sa a osvojiť si ukrajinský jazyk, keďže v Ukrajinskej sovietskej socialistickej republike prevládala ruština a ukrajinčina sa používala skôr v domácnosti ako dialekt jazyka veľkého brata. Trochu to pripomína názor niektorých českých “expertov”, ktorí obhajovali názor, že slovenčina je iba nárečím češtiny.

Ukrajinská identita

Aj dnešný ruský prezident sa otvorene zahráva s myšlienkou, že ukrajinský národ neexistuje. Nie je to nič nové pod slnkom. Za komunistickej vlády nad Ukrajinou sa v r. 1928 ruština opäť stala úradným jazykom (pravda, popri ukrajinčine) a tento status si držala až do 90. rokov, kedy ju začala vytláčať ukrajinčina, pre ktorú bol ruský jazyk tradičným kultúrnym konkurentom a Ukrajinci mali tú “bezočivosť”, že odmietli byť jazykovo označovaní za akýsi pridružený jazyk ruštiny. Ukrajinci “vyprodukovali” aj významné ukrajinistické osobnosti ako literárneho klasika Tarasa Ševčenka, lyrika Ivana Franka alebo historika Mihajlo Hruševského. Treba poznamenať, že aj dnes (po ruskej invázii) je zrejmé, že Ukrajinci si v minulosti ruštinu osvojovali ľahšie ako Rusi ukrajinčinu, čo platí aj pre Slovákov a Čechov v bývalom spoločnom štáte, kde počas normalizácie začala fungovať humorná „husákovčina“. Generálny tajomník ÚV KSČ Gustáv Husák si dokonca v jednom prejave v češtine nevedel rady s českým pojmom „duben“ a označil ho československým hybridom „apříl“.

Ukrajinčina má od ruštiny ďalej a nezaprie sa v niekoľkých typoch ukrajinských priezvisk s koncovkami ako -enko (Korolenko, Makarenko), – ura (Kiepura, Sosjura), – uk (Oleksjuk, Kostjuk). Foneticky je ukrajinčina jedným z najprogresívnejších slovanských jazykov. Jej zvláštnosti sa začali objavovať už v 13. storočí v zavretých slabikách (o-i, e-i) aj v dlhých zmäkčených spoluhláskach (žittja – život, korinnja – koreň). Ukrajinčina mala v minulosti intenzívny styk s poľštinou a usilovala sa zbaviť “polonizmov” podobne, ako sa v 90. rokoch slovenčina snažila zbaviť bohemizmov a chorvátčina, navyše písaná v latinke, “srbizmov”. Po roku 1991 celkom logicky ukrajinčina začala eliminovať “rusizmy”. Jazyková emancipácia ukrajinčiny od veľkobratskej ruštiny je iba jedným z dôvodov práve prebiehajúcej invázie ruských vojsk. Tým pravým dôvodom, ako sa zdá, je skôr veľkoruský revizionizmus a pohŕdanie malým bratom a jeho samostatným jazykom. A iste, ako nezabudne zdôrazňovať Kremeľ, príčinou „vojenskej operácie“ ruských ozbrojených síl je “anexia Krymu Pentagónom, agresia USA a NATO voči Ukrajine, ukrajinský program výroby jadrových zbraní a snaha zastaviť masový útek občanov Ukrajiny do Ruska, ktorý najväčšia krajina sveta nezvláda”. Rusko sa predsa musí brániť nielen pred nemravnou jazykovou ukrajinizáciou Ukrajiny. Čo si to tí banderovskí „ukroši“ dovoľujú?

Autor je bývalým poradcom Národného konventu SR v pracovnej skupine pre jazykovú politiku EÚ.