Tečie ruskému impériu do topánok? Veru, nielen zvonka to tak vyzerá

Ilustračná snímka. Zdroj FOTO: pixabay.com

Rusko stratilo status superveľmoci a ťažko toto poníženie prijíma. Prehralo studenú vojnu, jeho slávnej armáde sa nedarí zlomiť Ukrajincov a teraz sa musí navyše vyrovnať s Čínou, ktorá mu zaberá územie na Ďalekom východe so svojím expandujúcim obyvateľstvom.

Áno, Rusov ubúda. Ruskojazyčníci z týchto kedysi Rusmi kolonizovaných oblastí húfne utekajú do regiónov pred Uralom a odtadiaľ radi odchádzajú, ale nie zrovna na Slovensko. 

Rusko sa stráca vo svete, ale má stále jeden tromf, ktorým sa bývalý ruský prezident Medvedev vyhráža: Ak nám nedáte, ešte uvidíte! Tým tromfom sú jadrové zbrane, vo vlastníctve a v množstve, v ktorom je Moskva svetovým majstrom (ako kedysi bývala v ľadovom hokeji).

Sovietske bezpečnostné stratégie

Vznik Varšavskej obrannej zmluvy (oficiálny názov Varšavského paktu, ktorý Poliaci vždy brali ako potupu) Sovietsky zväz a jeho poslušní poskokovia v krajinách vtedajšieho východného bloku vyhlasovali za obranu mieru, ale nie je zložité prečítať si sovietske vojenské dokumenty, teda kvázi bezpečnostné vojenské stratégie tábora mieru a socializmu. Boli agresívne a s obranou mali spoločné asi toľko ako Čingischán a mier. Ich zameraním bol „prvý úder“ proti imperialistom, ktorí sa, samozrejme, chystali napadnúť poctivo pracujúce subjekty ľudovodemokratických krajín.

Moskva. Zdroj FOTO: paixabay.com

Sovieti to dajako zdatne zvládali vo Východnom Nemecku (1953), Maďarsku (1956), Československu (1968), Poľsku (jednoznačná hrozba invázie v zime 1981) a teraz to menej úspešne zvládajú na Ukrajine. Občas počujeme, ako “russkije molodci” (to je niečo ako „chlapíci“) pri obrane “ródiny” (to ako vlasti) postupujú o pár kilometrov a potom opäť strategicky ustupujú.

Rusko je posledná koloniálna veľmoc sveta a svoje koloniálne záujmy si chce brániť za každú cenu. Ani nie tak proti Amerike a NATO, ale jednoznačne proti Číne, ktorá mu potichu zaberá bývalé imperiálne územie. Ako obetný baránok im dnes slúži Ukrajina, tiež bývalá kolónia, ktorá si drzo dovolila vysloviť právo na označenie kategórie národa a neštíti sa označovať ukrajinský jazyk ako „štátny“. Bezočivosť Ukrajincov nepozná hraníc, keďže ruštinu povýšili (a to doslovne) na regionálny jazyk. To takí Maďari na Slovensku môžu len od zúfalstva ochkať bezmocnosťou.

Sovietska doktrína a ruská historická skúsenosť nie sú úplne na smiech

Rusku naozaj tečie do topánok. V medzinárodnopolitickom úze momentálne existuje stále niečo ako odstrašenie, teda „nukleárne tabu“. Ruský imperializmus však v pude sebazáchovy sníva o tzv. predĺženej jadrovej vojne a domnieva sa, že tým odstraší zvyšný svet. Babrácky ruský výkon pri „špeciálnej vojenskej operácii“ proti „chocholom“, ako ruská verchuška často pohrdlivo nazýva svojich nepodarených vzbúrencov, môže viesť k prelomeniu nukleárneho tabu. Sme svedkami rozpadu niekoľko stáročí sa rozpínajúceho impéria, ktoré sa bude svojmu zániku vzpierať. Ale nájde sa beznádejný chudák, ktorý by stlačil pomyselný červený gombík? Skutočnosť, že najvyšší ruskí predstavitelia sa takou možnosťou vyhrážajú, svedčí o tom, že najväčší štátny útvar sveta začína pociťovať strach sám zo seba. Dnes je na vine Západ a ruskí disidenti, zajtra za všetko bude môcť Čína, potom Južná Afrika, neskôr možno ostrov Maurícius.

Známe osobnosti českej kultúry – Karel Havlíček Borovský a Tomáš G. Masaryk – obdivovali ruskú kultúru aj ruštinu ako jazyk, ale z Ruska sa vracali do slova a do písmena zhnusení. Priniesli si z tejto krajiny hlbokú lásku k „ruskému ľudu“, ale ešte väčší odpor k tým, ktorí ovládali ruskú politiku a opovrhovali svojím ľudom.

Autor komentára: Ivo Samson, bezpečnostný analytik